Rock pod Kameňom 2012 (časť prvá)

Festival Rock pod Kameňom roku 2012 sa začal bez letných horúčav a s veľkými nádejami – keďže predpredaj dosahoval výborné čísla. Taktiež ako minulý rok, pritiahol aj niektorých zahraničných návštevníkov. Okrem Čechov a Poliakov prišla aj tento rok Argentínčanka Olga  a navyše so sebou zobrala aj partiu svojich známych.

Tento rok dostali organizátori skvelý nápad, a to zorganizovať tzv. nultý deň, a to v podobe rockovej diskotéky v stanovom tábore, ktorý som okrem iného v štvrtok navštívil aj ja. A musím povedať, že bola tam výborná atmosféra (užil som si aj tradičný pokrik stanujúcich ,,Hovnoooooo“ 🙂 ). Videl som, že o samotnú rocktéku bol pomerne veľký záujem, ale osobne kvôli únave som sa rozhodol odísť skôr.

Samotný program sa začal o jednej popoludní sninskou kapelkou Recent Fate. Musím povedať, že dokázali dať pomerne energické vystúpenie, ale dostihol ich osud otvárajúcich kapiel, t. j. pomerne malá účasť pod pódium.

No ale Popradčanom Sandbridge sa to podarilo radikálne vylepšiť. Síce je pravda, že účasťou sa nemohli porovnávať s headlinermi, ale musím povedať že, takú účasť pri druhej kapele festivalu som ešte nevidel. Kapela odohrala väčšinu skladieb z ich debutu Schyza, ale odzneli aj dve novinky. Drobnou chybičkou krásy bol zvuk basy (mal som pocit, že bol až príliš silný), ale kapela to vykryla svojím výkonom. Pri piesni Full of Despiar sa speváčke podarilo vyburcovať menší moshing v publiku. Vystúpenie hodné svetovej kapely.

Po nich nastúpili Before the Zero Day, mladé zoskupenie z Rimavskej Soboty. Podarilo sa im udržať zábavu v publiku, ale keďže takýto moderný scremo rock/metal je pomerne mimo mňa tak som ich hranie využil na doplnenie tekutín pri stánkoch a na stretnutie zo známymi.

Ako prvá z českých kapiel vystúpili hard rockeri Traktor. Napriek tomu, že som zo začiatku do nich nevkladal veľké nádeje, ich vystúpenie ma nadmieru potešilo. Ich tvorbu som veľmi nepoznal, ale v pamäti mi utkvela pieseň popisujúca život rockerov a varujúca slušné dámy pred nimi – Neber si rockera.
Reči, ktoré mi hovorilo pár známych, že to bola iba kopírovačka Kabátov, nie sú pravdou

Doga, patrí do zlatého fondu českého rocku a svoju povesť obhájila aj u nás v Snine. Postupne sa k pódiu začali hrnúť ľudia, a aj zábava postupne gradovala. Odzneli skladby zo všetkých albumov a nechýbala ani moja najobľúbenejšia Nejsi Nevinná. Na konci hrania kapela spestrila svoju show hádzaním toaleťákov a balónov do publika… Ako sa hovorí, ,,originalite sa medze nekladú“.

Po dohratí Dogy nastala menšia prestávka, aby na scénu nastúpili prví z headlinerov podujatia – Švajčiari Eluveitie. Tí, ako sa čakalo, rozprúdili v obecenstve totálne šialenstvo. Najväčší priestor nechali skladbám z posledného albumu Helvetios (A Rose For Opona, Alesia, Helvetios), ale zazneli aj veci z ostatných albumov (Uis elveti, Kingdom Come Undone, s Everything Remains (As It Never Was). Áno, viem, že mnoho ľudí ju miluje, ale mne to akosi nesedelo. Ale ako sa vraví, koľko ľudí, toľko chutí.

Šialenstvo pokračovalo počas hrania Korpiklaanov. Na úvod nás potešili Hunting Songom z albumu Voice Of Wilderness. Z novinky Manala odzneli veci, ako titulná Kunnia, alebo aj Ievan Polkka. Samozrejme nám ponúkli aj Vodku, Tequilu a samozrejme aj pivo v podobe songu Bier Bier.

A nesmiem zabudnúť ani na jednu vec, ešte pred začiatkom hrania potešili niečím, čo nie je u nás až takou samozrejmosťou, ktorú tento rok spravilo viacero kapiel – prechádzaním sa po areáli, kde sa vyfotili s viacerými ľuďmi. Určite jeden z veľkých plusov festivalu.

Už pár hodín pred vystúpením kapely Arakain ľudí šokovala správa, že vystúpenie bude bez Lucie Bílej, kvôli jej zdravotným problémom. Čo už, aj umelci sú len ľudia. Ale kapela to kompenzovala tým, že ako sa hovorí, do vystúpenia dala všetko. Sám som bol prekvapený, že na nich bola pomerne hojná účasť, a takisto aj slušná zábava.Tento rok vsadili hlavne na staré hitovky, ako napr. Apage Satanas, Proč, Gilotína…

Samozrejme spevák Honza nezabudol venovať Lucke pozdrav a popriať jej veľa zdravia, načo ho obecenstvo odmenilo potleskom.

Po Arakainoch prišli na rad ich kolegovia z Čiech, na ktorých sa zrejme najviac čakalo – Kabát. Ako tradične Kabáti nevynechali žiadnu zo svojich tradičných skladieb a nechýbali ani hlášky Pepu, ktorými ukazoval, aký má vzťah k nášmu východu… Musím povedať, že aj keď nepatrím k fandom tejto kapely, tento rok ma ich vystúpenie celkom bavilo. Menším problémom bola zima, ktorá značne sťažovala nielen môj pobyt na podujatí, a to bol zrejme dôvod, prečo sa po Kabáte pobrala väčšina publika do stanov a aj prečo som veľkú časť vystúpenia Zóny A venoval doplneniu zahrievacích tekutín v stánku. Zachytil som, že na ich vystúpení odzneli staré, novšie aj najnovšie skladby.

Menším sklamaním bolo pre mňa, že spevák takmer vôbec nekomunikoval s ľuďmi. Na kapelu ich formátu som očakával aj  burcovanie publika a pod… Ale vynahradil nám to zaujímavou tanečnou choreografiou počas vystúpenia 🙂

Nakoniec ma vyššie spomenutá zima úplne premohla, a preto po zazretí pár skladieb Siempre, s Lukášom Adamcom za mikrofónom, som sa pobral domov. Z toho, čo som zachytil, tak kapela predvádzala taký pop rock s príchuťou funky, plus nejaké tie covery (Metallica – Whisky in the Jar, ktorú predviedol Lukáš aj v Superstár).

Takto skončil pre mňa prvý deň. Menším problémom bolo to jedlo, keď počas neskorších hodín si v stane nebolo možne skoro nič objednať. Zachytil som aj medzi ľuďmi pomerne kritické hlasy. Podľa mojich informácii na príčine boli hlavne prieťahy zo strany hygienikov. Ak je to naozaj pravda, tak prosím pánov hygienikov, aby sa nad sebou zamysleli a konali iba svoju prácu.

Druhý deň mala začínať humenská hard rocková kapela Mahagon, na ktorých som sa veľmi tešil. Bol som ale veľmi prekvapený, keď som pri vstupe do areálu uvidel, že sa zvučia česko-slovenskí Trigger. Neviem čo sa stalo, ale každopádne som bol tak trochu sklamaný. Sklamanie vynahradilo výborné vystúpenie chlapcov zo Senca na čele s frontmanom Jozefom, od našich západných susedov. Vystúpeniu nemám čo vytknúť, hádam len to, že mohlo byť viacej ľudí pod pódiom a tiež ma mrzelo, že chystanú anglickú skladbu z ich predošlého projektu Signum Regis nestihli zahrať.

Potom sa preladilo na trochu tvrdšiu nôtu a na scénu prišli Banskobystričania Brainscan. Na bandzone majú síce označenie ako alternative-metal, ale ja som mal na prvé počutie skôr pocit, že ide o nejakú death metalovú, poprípade metal-corovú záležitosť. Nemôžem uprieť kapele ich nespornú kvalitu, ale jedná sa o žáner, ktorý je úplne mimo mňa.

Zrejme vyššia moc vtedy Snine akosi nepriala, a okrem Lucie Bílej sa do zoznamu kapiel, ktoré mali problémy, zaradili aj nasledujúci Čad, ktorý pre nehodu cestou do Sniny nemohli prísť.

Z tohto dôvodu došlo k drobnej zmene programu a vystúpenie Paranoidu sa posunulo na skorší termín. Táto kapela má medzi mladými pomerne veľa priaznivcov, tak osobne neviem, či to bolo vhodné riešenie. Možno to bolo dôvodom, prečo tých ľudí nebolo pod pódiom až také množstvo, koľko som osobne očakával.

Ozajstné festivalové šialenstvo začalo až vystúpením kapely Škwor, ktorá si srdcia fanúšikov Rocku pod Kameňom získala už niekoľkými vystúpeniami. Svojej povesti nezostali nič dlžní a potvrdili, že sú špičkou českej scény. Podľa slov Petra Hrdličku sme boli ešte lepšie publikum, ako na Terchovskom Budzogáni konanom deň pred tým.

Verím, že toto nebol posledný ročník kde sa ukázali.

Tublatanka patrí medzi top kapely na Slovensku, ktoré su na festivaly ako stvorené, a určite to potvrdili aj v Snine. Setlist tvorili ako tradične staré hitovky. Vďačný som bol, že konečne odznelo aj Žeravé znamenie osudu. Bezchybný výkon, nemám čo vytknúť (zo všeobecne známych dôvodov Maťo tento rok pri Starom Dobrom Kabáte vynechal vyjadrenia o skurvených politikoch… Ale osobne pochybujem o jeho úprimnosti pri songoch typu Pravda víťazi a pod…).

Hneď potom sa hľadisko začalo napĺňať, čo bolo dôkazom, že sa bude diať niečo veľké – niečo ako vystúpenie českej kapely, ktorá začiatkom 90tych rokov dosahovala rekordy v predaji albumov a vypredávala športové haly a ktorou nebol nikto iný ako Wanastowi Vjecy. Dlhý čas boli neaktívni a pri ich návrate nebola okolo nich veľká publicita, tak som vo svojom okolí pri oznámení ich vystúpenia u nás počul reakcie typu ,,To oni ešte hrajú?“.

Vystúpením svoj status samozrejme potvrdili a dovolím si povedať, že boli jedným z vrcholov tohtoročného festivalu. Vsadili hlavne na svoj posledný album Letíme na Venuši, ale nechýbali ani všeobecne známe skladby, ako napr. Tak mi To Teda Nandey alebo Bedna od Whisky (o ktorej som až tam zistil, že odkiaľ to poznám 🙂 ). Samozrejmosťou bolo aj pár skladieb od ďalšej kultovej kapely, kde taktiež pôsobil spevák a gitarista Robert Kodym (spolu s dlhoročným členom P.B.CH., ktorý sa pre iné zaujmy rozhodol pred pár rokmi Wanastowky opustiť) – Lucie. Z ich repertoáru odznelo napr. Panic, Lucie alebo záverečná Dotknu se Ohně – na ktorú sa vďaka svetlám podarilo vyčariť peknú atmosféru, ktorú spestrila aj sporo odetá dievčina s fakľou. Ich vystúpenie zanechalo vo mne oveľa lepší dojem ako Kabát.

Na Pretty Maids, ktorí v 80tych rokoch patrili medzi najlepšie kapely z európskej rock/metal scény som sa veľmi tešil. Hľadisko bolo pomerne zaplnené, čo svedčalo o tom, že sa vkladali do nich veľké očakávania. Svoj set začali skladbou Pandemonium a postupne servírovali ďalšie chuťovky. Veľký priestor dostali posledne tri albumy, ale nechýbali aj 80tkove veci, ako napr. Future World, alebo moja obľúbená Back to Back. Chýbala mi ale Queen of Dreams, ale vzhľadom na obrovské nasadenie to týmto Dánom odpustím. Veľkú pochvalu si zvlášť zaslúži spevák, ktorý napriek problémom s hrdlom predviedol fakt výborný výkon.

Ako fest gradoval, tak prišiel na rad posledný headliner – švédsky Sabaton. Miernym sklamaním bolo pre mňa úbytok publika pod pódiom. Myslím, že predchádzajúci nabitý deň a taktiež pomerne chladné počasie spravilo svoje. Ale kompenzáciou bola oveľa divokejšia zábava v obecenstve.

MZačali skladbou Ghot Divison z albumu Art of War, a tak to pokračovalo. Na Got mit Uns som videl zrejme najkrajší zborový potlesk, aký kedy mohol byť v Snine.

Výkon kapely treba oceniť aj preto, lebo pri ceste mali pomerne veľké problémy. Pokazil sa im tourbus, tak nakoniec museli pricestovať namačkaní v malej dodávke spolu s nástrojmi, čo bolo aj dôvodom, prečo sa neuskutočnila aj plánovaná pyrotechnická show… Ale pekne sa vyjadril spevák, ktorý povedal niečo v tom zmysle, že nepotrebujeme žiadnu fucking pyro, ale keď som správne porozumel, tak dobrú zábavu, pivo a kvalitný heavy metal 🙂

Po troch prídavkoch Art of War, Primo Victoria a Metal Crue sa skončilo jedno z najlepších vystúpení v Snine.

Potom urobil milé gesto aké sa často nevidí – v prvom rade si vyhliadol mladíka, ktorý keď mu potvrdil, že je to jeho ,,first heavy metal concert“, tak mu podaroval svoje okuliare.

Taktiež nezabudol ani na ostatných a všetkým ochotne dával autogramy a viacerí s ním mali aj fotky a videl som aj zábery, ako sa objavil v stanovom tábore.

Posledných Metropolis bohužiaľ stihol pod. osud ako Siempre, a to že napriek tomu, že určite patria ku špičke slovenskej scény, tak mali pod pódiom dosť málo ľudí. Čo už, vyčerpanie a chlad dokáže spraviť svoje. Ja som nebol výnimkou.

No tak, na záver poviem len to, že ďakujem usporiadateľom za výborne strávený víkend. Pevne verím, že sa na rybníkoch stretneme aj na ďalší rok.

Toto je samotný článok, ktorý som dal ako prvú časť. V ďalšej časti, čo sa objaví o pár dni pribudne pár rozhovorov s vybranými účinkujúcimi.

Za pomoc s reportážou ďakujem Danke Bošeľovej z Nitry a Clancymu za poskytnutie fotiek 🙂 🙂

[nggallery id=6]

 

Pridaj komentár