Messenger, Bullet, Primal Fear (16.2.2014; Club Colloseum – Košice)

Ako iste mnohí zachytili, tak trochu kontroverzná koncertná agentúra EPG povstala ako bájny Fénix z popola a opäť začala pre metalfans chystať zaujímavé koncerty. Koncom minulého roka to boli napr. známe fínske príšery Lordi a začiatkom tohto okrem iného aj nemecká kapela Primal Fear. Tá zas vystúpila v Bratislave a potom v Košiciach, kde som sa zúčastnil aj ja.

Po menšom hľadaní sa nám s kamošom podarilo doraziť na miesto určenia, medzi prvými. Ľudia na vstupe postupne pribúdali, no všetkých nemilo prekvapilo dlhé, predlhé čakanie. Najprv som to dával za vinu usporiadateľovi, neskôr som však zistil, že príčinou boli skôr problémy pri zvučení hlavnej kapely večera.  Ale ako to už býva, kto počká, ten sa dočká 🙂 Tak nakoniec sme sa dnu dostali a začali netrpezlivo očakávať, dianie na pódiu.

Prvú zmenu oproti plánu, už naznačilo jedno auto s cudzou poznávacou značkou, ktoré bolo zaparkované pri mieste akcie. Bol na ňom vyvesený plagát kapely Messenger. Pre vyššie spomenutý skĺz sa  na pôvodne ohlásených prvých predskokanov, košickú power metalovú kapelu Ravenclaw nedostalo a spomínaný Messenger boli tí, ktorí otvárali dané vystúpenie. Dúfam, že nevyzniem moc hrubo, ale bol som aj trochu rád. Nie žeby mi ich tvorba spomínaných Košičanov nejak vadila, ale pár krát som ich už videl a potešil som sa, že spoznám niečo nové (Dúfam, že mi to odpustia 🙂 ).

Messenger už pri prípravách upútali hlavne svojím extravagantným image.  Jeho význam objasnili asi po prvej skladbe, kedy povedali niečo v zmysle „We are space pirates“. Hudobne ma títo Nemci svojím klasicky ladeným  power metalom celkom zaujali (aj napriek tomu, že prišli iba s jedným gitaristom). Jediné čo mi vadilo bolo to, že spevák v niektorých momentoch jemne pripomínal Fabia Lioneho. Ku koncu svojho setu, dokázali v publiku rozprúdiť slušnú zábavu, čo sa u predskakujúcich kapiel nevidí často. Keď budem mať niekedy čas, určite sa pokúsim bližšie spoznať ich skladby.

Druhými predskokanmi boli Švédi Bullet. Táto partička je na moje prekvapenie, ešte mladšia ako vyššie spomenutá. Po pár tónoch, si dokázali získať početné publikum… Ja som si asi v polke ich setu začal dopĺňať, ako sa hovorí prevádzkové kvapaliny. Bohužiaľ medzi ich priaznivcov sa zrejme radiť nebudem. Nato aby sa to zmenilo, by sa muselo stať to, aby do svojej tvorby zakomponovali viac originality a hlavne spevák by mal prestal znieť raz ako Bon Scott a raz ako Udo Dirkschneider. Musím povedať, že v niektorých skladbách ukázali, že sa to celkom dá, len sa treba viac snažiť 🙂

 

Po nich samozrejme prišiel rad na hlavný klinec večera, Primal Fear. Toto zoskupenie, sa za roky svojho fungovania vypracovalo medzi top špičku. Vystúpenia som sa zúčastnil napriek tomu, že posledný ich album Delivering the Black sa mi moc nedostal pod kožu.  Ich set odštartovalo Intro Final Embrance a prvou skladbou bola Alive and on Fire. Na nahrávke ma síce moc nezaujala, ale ako otvárak koncertu poslúžila moc dobre. Od prvej minúty bolo vidno, že Primali nadelili publiku to, čo sa od nich očakávalo… Všetky výkony boli viac ako na sto percent (aj inštrumentalisti aj samotný Ralph) a na chlapcoch bolo vidno, že si to fakt užívali. Druhou piesňou v poradí bola titulná Delivering the Black a nakoniec atmosféra vygradovala pri tretej – hymne Nuclear Fire. Potom sa vrátili do roku 1998 k ich debutovému albumu (Running in the Dust) a po nej nasledovalo niečo, čo ja by som na ich mieste do setlistu nedával. Hovorím o dlhočiznej One Night in December. Ta začala peknou hrou svetiel, ktoré navodili zaujímavú atmosféru. No neskôr som sa pri nej nudil. Ďalší kúsok, Angel in Black bol o niečom inom… Pri ňom sa jasne ukázalo, že  tejto bande najlepšie svedčia krátke úderné skladby. K samotnému nazvučeniu Primal Fear by som povedal, že nebolo najhoršie, ale zo svojho pohľadu si myslím, žeby sa dalo aj lepšie (hlavne pri melodických dvojsólach). Po hitovke Metal is Forever a predstavovačke hráčov som si myslel, že je už koniec.

 

No našťastie sa tak nestalo a o krátky čas sa vrátili… Prvé čo nám naservírovali v rámci prídavku bola moja obľúbená Unbreakable… Tu ma trochu prekvapilo, že Ralph si to trochu prispôsobil, aby to zvládol uspievať. Čo už, únava zrejme spravila svoje. Posledná vec, ktorá odznela bola jedna z najlepších skladieb z novinkového CD King for a Day.

 

 

Po skončení ma milo prekvapila jedna vec. Všetky kapely ochotne vyšli medzi ľudí, kde sa s každým vyfotili, ochotne rozdávali autogramy a podobne… Medzi nimi aj Primali. Keďže to bol posledný koncert ich turné a navyše sa pretiahlo ich zvučanie, zaslúžia si za to uznanie. Ja som ešte nejaký čas počkal a potom išiel na spoj.

Svoj report ukončím ako tradične, a to poďakovaním pre všetkých zúčastnených a usporiadateľom za skvelú akciu… Len do budúcnosti poprosím, ak sa to bude dať, tak aby zvučania tak dlho netrvali 🙂

Za foto ďakujem kamošovi Faminemu Killjoyovi 🙂

Galérie:

Messenger:

Bullet:

Primal Fear:

Ľudia:

Pridaj komentár