Paradise Lost- Icon

paralo-iconParadise Lost je skutočne zaujímavá skupina. Zrejme len málo podobných formácií prešlo toľkými zmenami vo vlastnej tvorbe ako práve táto pätica Britov. Death metalové začiatky, ktoré voľne prešli do sformovania gothic žánru, ktorých ďalšia zastávka boli počiny Shades of God a Icon. Práve ten sa stal akousi ikonou celého žánru. Ale pekne po poriadku. Dá sa povedať, že už na albume Shades of God bola prvá lastovička predznamenávajúca, čo možno od týchto melancholikov ďalej očakávať. Týmto operencom bola nesmrteľná hitovka As I Die – prechod ku singlovej forme piesní založených na chytľavých melódiách a povedzme si na rovinu aj snaha o získanie väčšieho publika.

Hitový potenciál As I Die sa preniesol aj do úvodného songu z Icon- Embers Fire, dnes už taktiež klasiky. Značný príklon k melodickosti, avšak stále udržiavaná melanchólia a tvrdosť. Presne tak by sa dalo charakterizovať celé CD – spojenie doom s gothic, melanchólie s jemnými melódiami striedajúcimi sa s tvrdými riffmi, vytvárajúc tak nezabudnuteľný dojem z posluchu. Zároveň možno aj bádať odklon od death začiatkov – Nickov growl je počuť skutočne úplne minimálne ak vôbec, a taktiež zmiernil svoj prejav oproti Shades of God. Aj v tejto ,,jemnejšej polohe“ sa ukazuje ako schopný spevák. Skladby taktiež dostali jednoduchšiu podobu a štruktúru, hlavne oproti predchádzajúcemu počinu, čo je na jednej strane určite škoda, pretože Gregorove minútové sóla som si veľmi obľúbil, zároveň však jedným dychom musím dodať, že na Icon rovnako dokazuje svoju genialitu či už autorskú alebo hráčsku. Silnou stránkou albumu je pestrosť jeho piesní – či už hitovka Embers Fire, melancholické kúsky True Belief (ďalšia veľký hit), Joys of the Emptiness, tvrdá a nekompromisná Forging Sympathy, rýchle vypaľovačky Widow (ktorú som si obľúbil až po koncerte v Ostrave), Dying Freedom, návrat k albumu Gothic piesňou Christendom, kde spolu s Nickom spieva Denise Bernard alebo taktiež záverečná inštrumentálka Deus Misereatur. Napriek tejto diverzite však spolu vytvárajú pevný celok. Ak by jedna z nich zmizla, narušil by sa celý organizmus – tým pádom aj jeho nezameniteľná atmosféra. Nejedná sa však o žiadnu depresívnu temnotu alebo niečo podobné. Skôr o melanchóliu v celej svojej kráse, bez nejakého vtieravého obsahu. Žiadna hra na city, aj keď tie budú zasiahnuté. V dobrom slova zmysle, samozrejme.

Rovnako to je aj s komerčným potenciálom nahrávky. Paradise Lost dostali úplne novú tvár. Nikdy predtým neboli takí melodickí, avšak podarilo sa im vyhnúť skĺznutiu do čisto komerčných vôd, kde sa hudba tvorí na efekt a nie na vnútornú kvalitu. Preto môžeme nájsť na Icon hity, ktoré medzi fanúšikmi bezpochyby zľudoveli, ale stále si zachovali tvár a rukopis Miltonovcov. Inštrumentálnej stránke je taktiež ťažko niečo vytknúť. Osobne mi táto melodickosť v spojení tvrdých riffov veľmi vyhovuje. Gregor strúha pekné vyhrávky a samozrejme svoje skvelé sóla. Taktiež možno nájsť zaujímavé aranžmány na spestrenie celej nahrávky – či už v Embers Fire, Colossal Rains.

Tento album má ikonu nielen vo svojom názve, no taktiež sa sám stal ikonou a ja stále pevne verím, že sa tejto britskej pätici podarí stvoriť druhý Icon. Mám rád celú ich tvorbu a považujem mnohé ich diela za rovnako jedinečné počiny, ale raz darmo, Icon je len jeden.

Lineup:

  • Nick Holmes – Spev
  • Gregor Mackintosh – gitary (sólo)
  • Aaron Aedy – – gitary (rytmické, akustické)
  • Stephen Edmondson – basgitara
  • Matthew Archer – bicie

Hostia:

  • Andrew Holdsworth – klávesy
  • Denise Bernard – ženský spev

Tracklist:

  1. Embers Fire
  2. Remembrance
  3. Forging Sympathy
  4. Joys of the Emptiness
  5. Dying Freedom
  6. Widow
  7. Colossal Rains
  8. Weeping Words
  9. Poison
  10. True Belief
  11. Shallow Seasons
  12. Christendom
  13. Deus Misereatur

Rok vydania: 1993

Vydavateľstvo: Music for Nations

Youtube ukážka:

Linky:
http://www.paradiselost.co.uk/
https://www.facebook.com/paradiselostofficial/?fref=ts

Hodnotenie: 6/6

Pridaj komentár