Jaro Rumpli (Ground Zero) – ,,Prihováram sa šialencom a lúzrom, lebo práve s nimi cítim spriaznenosť…“

Takmer po 10tich rokoch sa preberajú k životu prievidzskí hardcoristi Ground Zero. Výsledkom ich prebratia je nový album Horší ako zver. Ich kapelníkom je Jaroslav Rumpli, ktorý je v súčasnosti aktívny aj ako učiteľ, novinár a spisovateľ (knihy V znamení hovna, Kruhy v obilí…). Podrobnosti o dôvodoch hybernovania, vzniku albumu, koncertoch a ďalších aktivitách  v nasledujúcom rozhovore:

Zdravím Jaro. Kapele Ground Zero vychádza po takmer 10 rokoch nový album nazvaný Horší ako zver. Relatívne dlhá doba a preto sa chcem opýtať, kedy a ako prišiel impulz na jeho nahratie?

Jaro: Čau. Dlhšie sme hybernovali. Jednak nám pomaly hrubnú zdravotné karty, no najmä odchádza energia. Nedá sa donekonečna vstávať z popola a začínať odznova. Okrem toho sa všetko okolo fungovania kapiel mení k horšiemu. Za koncert, pokiaľ si si za tie roky neurobil meno, musíš pomaly platiť. Nikdy sme to nerobili pre peniaze, to ani nešlo, ale ten princíp, že ideš niekomu, kto ťa má vlastne na háku, zahrať do uška a ešte máš byť v strate, je pre mňa už neprijateľný. Na druhej strane to chápem, nemakali sme dosť tvrdo, ani sme nemali šťastie. Nikomu inému nemôžeme nič vyčítať. Ground Zero funguje s výlukami bezmála už dvadsať rokov. Za ten čas sa nám nahromadila kopa šlágrov, tak som sa rozhodol ponahrávať ich.

 Aký bol proces jeho vzniku?

Jaro: Doma mám malé štúdio a dosť vercajgu, tak reku skúsim si to zbúchať sám. Je to vcelku smutná činnosť, keď pri tom nemáš s kým mlátiť prázdnu slamu, ale zas ti do toho nikto nekecá. Učíš sa za jazdy, robíš kiksy a väčšinu času ťa to vlastne ani nebaví. Aspoň ja to tak mám, že keď už niečo zložím, strácam o to záujem, takže nahrávanie je pre mňa v podstate bezduchá technická činnosť, zaujímavá je potom len práca s detailmi, hranie sa s rôznymi kudrlinkami a tak. Úplné trápenie je spev, to odkladám až do nepríčetna. Nerád bliakam, bolí to. Mikrofón nepoužívam ani na skúškach a pokiaľ pravidelne nekoncertujem. Dlho mi trvá, kým sa vyspievam do akej-takej formy.

Piesne na albume sú nové, alebo vznikali priebežne počas minulých rokov?

Jaro: Horší ako zver je tak pol na pol výberom starých a novších skladieb. Text úvodnej má napríklad tridsať rokov, to je skoro až desivé. O celom albume, keďže sme ho chceli nahrať už pred rokmi, som mal presnú predstavu už na začiatku. Niečo vypadlo, alebo po nahratí neznelo dobre, ale výsledok zhruba zodpovedá tomu, čo som mal v hlave.

Sú nejaké výraznejšie rozdiely oproti vašej predchádzajúcej tvorbe?

Jaro: Ani nie, je to vlastne z toho istého vrhu ako Vykopte hroby. Okrem toho som muzikantsky veľmi obmedzený, podľa bežných štandardov by sa dokonca dalo povedať, že som sa o hudbu nikdy ani neobtrel, takže ani nemám ako niečo niekam posúvať. Pôvodne som bubeník, gitara a spev bola pre mňa z núdze cnosť. Na gitare ma nikdy nebavilo cvičiť, vždy som si na ňu len tak po svojom bubnoval. Jedine v tom by to mohlo byť jedinečné. Neviem zahrať jediný cover, to mi bolo vlastne vždy až odporné, nedal by som asi ani obyčajnú stupnicu. Kurva, veď ja ten nástroj nedokážem ani naladiť, bez ladičky som úplne v prdeli. 🙂

Vo väčšine textov na novom albume sa zaoberáte politikou, neduhmi ľudstva, zdevastovanou prírodou a podobnými veselými vecami. Myslíš si, že ešte máme ako ľudstvo nádej na zmenu k lepšiemu, alebo už sme si doslova a do písmena presrali všetky možnosti na zlepšenie stavu? Resp. pieseň Žiadny strach je na 100 % čistý sarkazmus, alebo je v nej troška nádeje?

Jaro: Vezmem to od konca. Je to, samozrejme, čistý výsmech, rúti sa to celé do záhuby a je to nezvratné. Ale to by bolo aj bez ľudí. Sú to neovplyvniteľné cykly, vydochýnalo to tu pred nami, bude aj po nás. Staré vymiera, aby sa nové mohlo zrodiť a bude to tak, až kým sa nezrodí už nič. Ľudia sú tu, aby ukázali, čoho sú schopní a hoci to ako celok vyznieva tragicky, možno je dôležitejšie, že na rozdiel od dinosaurov dokázali veľké veci v umení, medicíne, alebo že sa im podarilo vyletieť na obežnú dráhu a ešte ďalej. Je to skrátka háveď, ale schopná veľkých citov, svojím spôsobom geniálna.

 Okrem iného však píšeš pre jeden spravodajský web resp. noviny názory na politiku, a občas do politiky zabŕdneš aj vo svojich knihách. Z ktorej pozície – spisovateľ, hudobník alebo novinár máš najväčší dosah na dianie, a ktoré je najťažšie na prednesenie svojich myšlienok druhým ľuďom?

Jaro: Nemám pocit, že by som mal na dianie akýkoľvek dopad. Všetko sú to pre mňa výstrely do tmy. Spätná väzba je minimálna a pomaly mi na nej úplne prestáva záležať. Mám dve malé deti, mojou jedinou skutočnou ambíciou je byť im dobrým otcom a ich mame dobrým parťákom. Hudbou by som radšej nikomu nič neodkazoval, normálni ľudia by sa jej mali širokým oblúkom vyhnúť. Prihováram sa šialencom a lúzrom, lebo práve s nimi cítim spriaznenosť, hoci sám pochádzam z usporiadaných pomerov. Nejako sa stalo, že ma ani trochu nezaujímajú úspešní ľudia, naopak, fascinujú ma slabosi, stroskotanci a hypochondri, čiže tí, ktorých hlasom sa z princípu nemôžem stať.

Pre tvoje knihy, ale aj hudobnú tvorbu je dosť typický sarkazmus, čierny humor a pod. Stáva sa bežne, že ľudia to ľudia nepochopia a sú povedzme zhrození, znechutení?

Jaro: Mám možno trochu vyšinutý zmysel pre humor, nie je to pre každého. Zhrozený zo seba dokážem byť aj sám a sám sa často aj nechápem. Hnusu, trebárs násiliu, sa čoraz viac vyhýbam, ale humor asi stále vnímam inak. Často ho vidím aj v celkom obyčajných veciach, to sa ťažko prenáša na druhých. Či je niekto znechutený, ma našťastie tiež čoraz viac prestáva zaujímať. Nemám pocit, že by druhí v tomto sme brali ohľad na mňa.

Sú v pláne aj nejaké koncerty? Prípadne ak áno, kde vás budú môcť ľudia vidieť?

Jaro: Mne koncertovanie nikdy veľkú radosť nespôsobovalo. Ako trémistovi mi len málo pomáhalo, že publikum ničomu nerozumie, je ožraté alebo oboje dohromady. Pomáhalo len pivo a keďže ani to mi už veľmi neberie, hranie je pre mňa polovičné trápenie. Keď sám vidím iných muzikantov, dokonca z vychytených kapiel, ako po koncerte balia veci a odnášajú si ich do dodávky, hútajúc, či sa im podarilo predať dosť tričiek, aby neboli v mínuse, je mi ich skoro až ľúto. Náš basáčik je v Bratislave, s bubeníkom sa udržiavame v akej-takej pohotovosti, ale ak to nebude stopercentne podľa mojich predstáv, radšej hrať nebudem.

Ako som už naznačil, si zároveň aj spisovateľ, ktorý napísal viacero kníh- napr. Kruhy v obilí, Svet je trest. Môžu sa fanúšikovia niekedy v budúcnosti tešiť na ďalšiu knihu?

Jaro: Asi ani nie. Už poslednú som napísal pod pseudonymom a vydal iba pre seba. Neviem o tom, že by moja ďalšia kniha niekomu chýbala. Napísať román je pre mňa boj. Sú to prebdené noci, ktoré si momentálne ani nemôžem veľmi dovoliť. Okrem toho som si uvedomil, že keby som napísal hoci aj desať kníh, ani všetkých dohromady by sa ich nepredalo toľko, koľko sa predalo jedinej od Mikuláša Černáka. A to už je úplne v piči, na biely uterák.

 Osobne ma dosť zaujala, a v princípe aj s ňou súhlasím veta na vašom profile na stránke bandzone: Najväčšia tragédia je hrať tvrdú hudbu a brať sa pritom vážne.“ (A určite to platí aj z pozície redaktorov) Ako by si ty z pozície hudobníka popísal slovenský underground?

Jaro: Jedným slovom? Zúfalstvo. Boj s márnosťou, zlým zvukom a zafajčenými priestormi. Jediný akože funkčný vydavateľ s tebou komunikuje tak, že jasné, vydáme to, reštartujeme kapelu, no a v jednom momente prestane a viac ani ťuk, hoci ho normálne vyzveš, nech ti povie na rovinu, že sa nemieniš urážať ani nič podobné. No kokot, čo iné? Čo sa týka hrania, kedysi sme koncerty organizovali aj nazvučovali, zmenilo sa asi len to, že na metal a hardcore chodí menej a menej ľudí. Publikum si treba pestovať, zalievať ho ako kvetinky, tak ako to pred rokmi robil napríklad Koleno z Paybacku v Topoľčanoch. Tam bola radosť hrať, ľudia lozili po strope. Neviem, dlhšie sme mimo scény, niekde to určite funguje. Napríklad chlapci zo Stercore idú pekne, je to ich životný štýl, aj na koncerty im chodí veľa ľudí, takže asi sa dá, ak sa chce.

Istý čas si pôsobil a žil aj v zahraničí. Sú v krajinách mimo našej republiky badateľné nejaké výrazné rozdiely vo vzťahu ľudí k prírode, spoločnosti, správaní sa voči sebe? A prípadne, ak si mal možnosť vidieť aj v hudobnej scéne?

Jaro: Ryba smrdí od hlavy, my sa stále vyrovnávame s komunistickou a čiastočne aj ľudáckou minulosťou. Určite sa to zlepšuje, predavačka sa občas už aj usmeje a ani čašníci toľko nepľujú do jedla. Na druhej strane sa tu rozmáhajú náckovia a bučia komunisti. Kým majú ľudia plné bruchá, spoločnosť sa s tým dokáže vyrovnať, horšie by mohlo byť, keby stratili schopnosť splácať hypotéky. Vtedy by mohli nastať krušné časy. Čo sa hudby týka, neviem ako v iných žánroch, ale v tých, čo zaujímajú mňa, sme za svetovou scénou v ťažkej strate. Symbolom toho by mohlo byť trebárs to, kto je našou obdobou Ozzho Osbournea – žeby Marián Greksa? Kurva, oni majú Devina Townsenda a my… koho vlastne… mňa? 🙂 Vieš, čo chcem povedať.

Vzhľadom na tvoje široké zameranie v oblasti umenia sa chcem opýtať aké umenie máš ty rád? Ktoré kapely, knihy, filmy a pod.?

Jaro: Ja sa na prvý pohľad môžem javiť ako kultúrny človek, ale nie som si istý, či som taký naozaj. Divadlo neznášam, pocity trápnosti, standing ovations za vyložené frašky ma z neho takmer celkom vyhnali, pri deťoch nestíham ani veľmi čítať. V zime síce pozerám veľa filmov, potrebujem to aj pre angličtinu, ktorú učím, ale mám rád westerny, tak neviem, či sa je čím chváliť. Poviem ti aj, prečo ich mám rád – jasné, zarastené ksichty a hlášky – ale najmä preto, ako jednoducho tam vedia vyriešiť problém. Čo sa hudby týka, som stále fanatik. V posledných rokoch mám síce pocit, že viac ako o hudbu ide o zvuk, ale mňa baví aj zvuk, to, ako je ktorá nahrávka zmastrovaná, takže netrpím nostalgiou za starými vykopávkami. Niekedy mám pocit, že tvrdá hudba je v slepej uličke, ale v tom mori nahrávok sa vždy objaví niečo dobré, trochu iné ako všetko ostatné. Na prejavy súvisiace s metalom začínam byť alergický, všetky tie pózy a gestá a kostýmy, no a tie operné kokotiny doslova neznášam. To kto počúva, deti? Ja si radšej pustím nejakého rapera, ktorý má čo povedať, pričom si, samozrejme, žiadneho rapera nepustím, to už radšej plyn. Ale stále ma baví hard core, napríklad posledného albumu Discharge som sa nemohol dopočúvať. Každý song v tom istom tempe. Ako The Exploited. Nádhera!

Tak to bola posledná otázka. Ďakujem ti veľmi pekne za odpovede a zároveň by som ťa rád poprosil o odkaz pre fanúšikov.

Jaro: Nemám veľmi čo komu odkazovať. Možno len to, nech dajú albumu Horší ako zver šancu. Nech si pustia aspoň Mrcinu, to nie je môj text, ale báseň Charlesa Baudeallaira. No a nech sú k sebe a na druhých dobrí.

Album Horší ako zver:

Linky:
https://www.facebook.com/GROUND-ZERO-120570381294275/
https://groundzero6.bandcamp.com/releases
https://bandzone.cz/groundzero
https://open.spotify.com/artist/5QozllHSiIzZcSon3yHHwX

Pridaj komentár