Pablo, Belinda (Secret Session) – ,,Vždy, keď sú v publiku zahraniční ľudia, tak sa im to páči a hovoria, že máme ísť von“

Aj keď pre rock s príchuťou psychadélie boli typické hlavne 60-te a 70-te roky, zo sveta sa nevytratil. Dôkazom sú kapely ako napr. Blues Pills. Aj na Slovensku máme interpretov, ktorí sa ho snažia hrať.  Zopár muzikantov z Bratislavy a Zvolena okolo roku 2017 založilo zoskupenie Secret Session. V máji vydali debutový album Fish Flying. Basáčka a speváčka Belinda spolu s gitaristom a spevákom Pablom sa ho rozhodli bližšie predstaviť. A nie len to – dozviete sa napr. aj o chystaných koncertoch, a ďalších veciach.

Zdravím Pablo a Belinda, ako sa máme?

Pablo: Čauko, všetko fajn, trochu sa stále dávame dokopy z posledného víkendu, kde sme mali dva fajn koncerty v Bratislave a na festivale Končiny. Hranie je radosť a to okolo (nakladanie, cestovanie, vykladanie, čakanie…) má čo robiť, aby sa tomu priblížilo.  No a máme novú skúšobňu, tak zatiaľ viac hráme na mopy ako na gitary.

Belinda: Čauko, tiež to ujde. Po lete je pred nami čas, kedy sa snáď podarí aj niečo nové nahrať, na to sa celkom teším.

Pred časom vám vyšiel debutový album. Aké sú pocity po vydaní?

Belinda: Jeden z prvých pocitov bola určite úľava. Keďže sme si album robili na vlastnú päsť od začiatku až do konca, dal nám teda poriadne zabrať – nespočetné hodiny dohadovania sa, navrhovania, variovania, finalizácia. Hneď po tom “veľkom výdychu”, mi ale došlo, že tu sa nič nekončí, ale začína. Songy sú nahraté a pripravené aby ich počulo viac ľudí. Je to skvelý pocit a som hrdá na to, že sme to dokázali.

Pablo: Pre mňa je to prvé poriadne CD, odkedy robím muziku, čo už je aj štvrť storočia, čiže je to veľké zadosťučinenie. Som rád, že tie piesne sú zaznamenané a že ich už nemusíme “strážiť”, a môžeme robiť ďalšie. Myslím, že to je dobrá doska z kategórie, akých tu veľmi nevychádza a som na ňu hrdý. Na druhej strane je v tom ale aj štipka sklamania, lebo to stále skoro nikoho nezaujíma z radov médií, poslucháčov, festivalov či sveta kultúry všeobecne.

Mohli by ste popísať ako vznikal?

Pablo: Všetky skladby som zložil sám s gitarou, následne zaranžoval v hlave. Snažil som sa nájsť, ako chcú znieť a som rád, že sa spoluhráčom páčili, a chceli ich vzápätí hrávať. Predtým sme hrali covery Neila Younga a celú tú scénu tej doby, a prísť s niečím podobne silným nebolo ľahké, ešte aj s tým, že sme k tomu pridali trochu viac prog-rock. Potom sme to nacvičili, zohrávali na skúškach a na koncertoch. Keď sa blížilo nahrávanie, tak sme čistili detaily: kedy príde aký prechod, kto kedy skočí na akú krabičku, presne ako hlasno hrať, akú pasáž a podobne. Inak sa to nedalo, keďže sme chceli nahrávať naživo a tým pádom sa skoro nič nedá upravovať, posúvať, strihať, a podobne….

Belinda: Už v roku 2017 existovala dobrá ¾ albumu, hrávali sme tieto piesne možno len s trochu pozmenenými aranžmánmi. Lenže, keď ja som potom odišla na rok do Bulharska, podarilo sa nám piesne nahrať až minulé leto. Po tomto “čistení”, čo Pablo opísal, sme sa zavreli na pár dní v štúdiu a začali nahrávať. Bez slúchadiel, všetci spolu v jednej miestnosti, bez kliku – ako za starých čias. Svojím spôsobom sme si tým veľa vecí skomplikovali, ale bola to super skúsenosť.

Vydali ste ho vo vlastnej réžii. Prečo?

Pablo: Pravdu povediac, lebo to nikto nechcel vydať. Buď sme sa nehodili žánrovo, nestihli ročný plán alebo neodpísali vôbec. Bolo to trochu divné a mám pocit, že veľa z toho boli aj výhovorky… A dohadovať sa s nejakým US underground hippie rockovým labelom sa nám nechcelo.

Skúste ho popísať vlastnými slovami.

Belinda: Fanúšikom mojej generácie by som povedala, že je to niečo úplne iné ako hudba, ktorú poznajú. Že to nie je ani taký rock, aký poznajú, ani taký folk, že to nemáš ako zaškatuľkovať. Len si musíš pustiť a vnímať.

Pablo: Je to farebný rockový album, každá pesnička je iná, dá sa pri tom tancovať, rozmýšľať a aj plakať. Je tam veľa emócií, účinný prvoplán, ale aj odvážne nápady. Nájdeš tam tiež pekné melódie, pochopí ho aj tvoja mama a polku z neho možno i babka.

Jeho muzika je pestrým mixom viacerých hudobných žánrov. Je to výsledkom rôznych hudobných preferencií jednotlivých členov skupiny?

Pablo: V podstate áno, aj keď trošku nie. Keď skladám muziku vždy sú v tom obmedzenia. V prvom rade moje. Nepoznám noty, neviem nič o harmónii, stupniciach – hudobnej teórii ako takej a aj hudbu si viem ľahšie predstaviť ako zahrať, pre moje (pod) priemerné interpretačné schopnosti. Vlastne len viem či to, čo už počujem sa mi páči alebo nie. Skladám teda hudbu, akú túžim sám počuť. A druhý rozhodujúci faktor sú ľudia, s ktorými to hrám. Viem, ako Maťo hrá na bubny, Belinda na basu a Dano na gitaru, a snažím sa aj aby ich schopnosti pomáhali piesni, a pieseň spätne im. Teda, aby to, čo vymyslíme, čo naj vyznelo tým, ako (ne) vieme hrať, a aby nás to bavilo, a niečo nám dávalo do života. Každý z nás má iné hudobné srdcovky, no ich prienik znie myslím dosť podobne, ako to, čo hráme. Keby naši členovia doma robili so sequencerom, half playbackmi a samplami, proste hudbu s pomocou počítačov, určite by sa to odrazilo na našej muzike, no nikto nič také nerobí. Myslím, že sa všetci vieme najpravdivejšie hudobne vyjadriť, keď spievame a búchame do strún či blán. Aj preto hráme, čo hráme.

Belinda: Nenazvala by som to ako výsledok hudobných preferencií. Hudbu, ktorou je tento album inšpirovaný, poznám poväčšine vďaka Pablovi, predtým mi táto estetika toho veľa nehovorila. Ale tak ako mňa, si myslím, že týmto “štýlom” nakazil aj ostatných členov, nejako sme sa do nej vcítili a máme ju radi. V tvorbe ju podvedome, ale aj vedome kombinujeme s inými vecami v hudbe, ktoré máme radi a presne tam vzniká, tá originalita.

A čo koncerty? Kde vás budú môcť ľudia vidieť?

Pablo: Koncerty boli, sú a dúfam aj budú. Najbližšie hráme na festivale Reskaá v Seredi a na jeseň nás čakajú zas kluby, aj keď by sme chceli hrať menej ako zvyčajne, a možno šetriť čas, a silu na ďalšie nahrávanie.

Je v pláne ísť aj za hranice našej krajiny?

Pablo: Veľmi by som to chcel. Vždy, keď sú v publiku zahraniční ľudia, tak sa im to páči a hovoria, že máme ísť von. Všetci v kapele máme radi aj prírodu a výlety, a tak sme sa minule s Danom bavili, že aké by to bolo super zabookovať európske turné, že po piatich koncertných dňoch by sme zastali s dodávkou niekde na dva dni pri mori v Grécku, a potom o týždeň po ďalších koncertoch cestou domov v národnom parku napríklad v Slovinsku, a podobne… Bohužiaľ, nikto nemáme také výplaty, aby sme si mohli dovoliť takéto turné financovať a aj keby sme mali, tak by to nebolo správne. Kým by to nebolo aspoň na nulu, tak sa to neoplatí a aj nejaká základná ľudská – muzikantská hrdosť mi hovorí, že by sme si nemali “kupovať” turné. Ale hranie v zahraničí je určite jeden z ďalších snov.

Belinda: Myslím, že to ešte potrvá. Je to ale reálna vyhliadka.

Vaša hudba je zároveň aj istým príjemným výletom späť do minulosti. Chcel by si žiť v tej dobe, keď dané hudobné žánre zažívali zlatú éru?

Pablo: Som rád, že žijem, kde žijem a s kým žijem, aj keď by som rád zažil tú dobu. Určite to boli výnimočné časy a neviem či ešte príde muzika, ktorá bude mať taký dopad na svet, a zároveň bude tak prirodzená ľudskej bytosti ako to, čo sa dialo v Amerike, a Anglicku od polky 60-tych do skoro polky 70-tych. Aj vďaka hudbe si vtedy západ pripomenul hodnoty, z ktorých tu stále žijeme, aj keď sa nám zdá, že sú samozrejmé. Opak je pravdou a skúška správnosti práve prebieha.

Belinda: Áno aj nie. Nemá veľký zmysel nad tým polemizovať zo všeobecného hľadiska, ale z toho hudobného ostáva odpoveď rovnaká. Dnes je hudba všade a to všetka, a ešte k tomu skoro zadarmo. V jednu sekundu si zmyslíš, že chceš diskografiu Chopina, v druhej, že ťa zaujíma tretí album Bee Gees a máš to v tom momente pri sebe. Niekedy to nebolo a nedokážem si to ani predstaviť. Nezažila som poriadne ani dobu kaziet. Tento “nedostatok” by som si chcela vyskúšať, určite to veľa mení na samotnom vnímaní hudby.

Podobné žánre sú taktiež späté s mierovým posolstvom. Ako osobne vnímaš fakt, že sa stále vo svete vedú mnohé vojny a že v podstate ani jedna strana sveta nie je v skutočnosti tá dobrá?

Pablo: To je na grc. Ako je možné, že keď lepím po meste plagáty a chytia ma policajti mám problém, lebo porušujem zákon, a keď vojak zabíja ľudí, tak neporušuje nič? A tých vojakov posielajú do vojny ľudia, ktorí rozhodujú o smerovaní sveta a popri tom sa fotia vysmiati, a keď vlastne rozhodujú, že kde zomrú tisíce a kde státisíce… Určite to nie je na dvojvetovú odpoveď, ale asi nikdy nepochopím, ako môže byť zabitie človeka legálne. Že páni tvorstva…

Belinda: Ja som od končekov prstov po korienky vlasov pacifista. Pochopiť zverstvá, ktoré sa vo svete dejú v nejakej ľudskej a morálnej rovine je nad moje chápanie.

Mohli by ste povedať niečo o živote členov pomimo kapelu?

Belinda: Asi ťa neprekvapím ničím, čo by si si sám netipol. Každý má svoju robotu alebo školu, svoje vzťahy a záľuby, a vášne. Hudba nikoho neživí, kultúra už áno. Sme skôr pozitívne osoby a myslím, že sa snažíme aj naše rôznorodé aktivity takto smerovať.

Ako vnímate hudobnú scénu na Slovensku?

Pablo: Scéna, myslím je OK. Stále počuť viac kvality, kapely majú stále lepšiu produkciu, klipy, nástroje, aparatúry, promo, len pesničky sú často bohužiaľ až niekde na siedmom mieste… No a stále sa mi zdá, akoby chýbala odvaha ísť viac po sebavyjadrení. Vždy som mal rád muziku, vďaka ktorej spoznám ľudí, čo ju robia. Tu väčšinou spoznám dobu ktorú žijú, možno koho volia, no nie kto sú. No a škoda je aj to, že top slovenskí hudobníci hrajú viac v projektoch od gastro džezu, cez firemky, až po “spevácke” súťaže v telke, akoby mali venovať tvorivú energiu, a sny do svojej autorskej skupiny. Prečo sme nikdy nemali kapelu, čo by mohla pravidelne hrať zahraničné turné?

Belinda: Súhlasím s Pablom, že sa v poslednej dobe na hudobnej scéne stáva omnoho viac dôležitou vecou forma ako obsah.Chcem hrať a mať kapelu, tak si najprv spravím FB stránku, a zaplatím najlepšie promo, no a pesničky, tie sa nejako doriešia sami, to nebude až taký problém.” Tento prístup je podľa mňa veľmi pózerský, neuznávam ho, no aj tak v praxi vidím, že z nejakého mne nevysvetliteľného dôvodu funguje lepšie ako keby to bolo naopak. To ma osobne na dnešnej scéne veľmi mrzí, vzhľadom na to, že sa tam nachádza mnoho talentovaných ľudí, ktorí majú jednoducho na viac.

Tak, to bola posledná otázka. Ďakujem veľmi pekne za odpovede a zároveň by som vás oboch rád poprosil o odkaz pre čitateľov.

Pablo: Ďakujeme pekne, budte zdraví a hudbe zdar!

Belinda: Ďakujeme, majte sa pekne a počúvajte hudbu, hudba lieči! 😉

Youtube ukážka:

Linky:
https://www.facebook.com/secretsessionsk/
https://bandzone.cz/secretsession/

Pridaj komentár