Máme tu opäť pohľad na dnešnú slovenskú hudobnú scénu. Tento článok je podnetom na zamyslenie, a je aj tak trochu výzvou mladým, aby prejavovali v rámci možnosti svoje hudobné vierovyznanie o čosi viac.
Kráčajúc mestom so slúchadlami v ušiach (neviem ako vy, ale ja to už inak ani nedokážem) si väčšinou človek všíma len málo vecí. Ruku na srdce, zahrabaní vo vlastných myšlienkach niekedy ani neodzdravíme známeho, čo ide oproti. Nechtiac, samozrejme.
Jedna vec ale nikdy neostane bez povšimnutia. Plagáty. Stovky plagátov. Niekedy to jediné, čo okrem grafitov ozvláštňuje inak monotónne steny zastávok, podchodov či ošarpaných budov. Diskotéky, vodka párty, sexy večery, hiphopky a iné dobroty.
A sem tam sa niekde spod toho mora veľkých farebných pútačov vynorí čiernobiela A4-ka s názvom klubu, pár kapelami s čudnými názvami a smiešnym vstupným. Asi koncert. Nuž, partia chalanov zrejme deň predtým okrem peňazí obetovala hodiny svojho času a krúžila po meste vylepujúc kde sa dá.
Snáď si to niekto všimne, veď na FB udalosť sa nedá spoliehať. Márne. Na druhý deň je ich pár plagátikov rýchlo prelepených v strachu z „konkurencie.“ Dobre, skúsia to ešte raz. Ale scenár sa opakuje, tak to vzdávajú a idú si zanadávať do skúšobne.
Samozrejme, nie je tomu vždy tak
Niekedy ich prelepí aj veľký festival, ktorý potrebuje mať reklamu pozostávajúcu z desiatich kusov lesklého papiera na dvoch metroch štvorcových. To keby si niekto náhodou nevšimol billboardy pri vjazde do centra či spoty v TV a rádiu.
Chlapci teda vložia nádej tam, kde sedia pol dňa všetci ich kamaráti – na Facebook, samozrejme. Pozvánky, pozvánky, pozvánky. A náhle všetko nejak vychádza; ľudia lajkujú, zdieľajú a píšu statusy ako sa tešia. „Zúčastní sa“ vyše 200 ľudí. Hovno.
Na koncerte sa baví slabá stovka tých, ktorí sú na úkor muziky ochotní prísť z peňaženky o BigMac Menu. Zvyšok sedí tam, kde lajkoval, zdieľal a tešil sa. „Nepustili ma rodičia “:-(“včera som sa ožral jak tela, už neostali prachy, kebyže mi dáte VIP “ 🙂 “to čo bol nejakí koncert? ti wole som si ani nevšimla, to čo som lajkla…“
Späť v realite kapela vyplatí zo vstupného cesťák pre hosťujúce skupiny a zvukára zacáluje pekne zo svojho vrecka. Na druhý deň sa chalani stretnú a vedie sa debata. Výsledky môžu byť dva. Buď už nikdy koncert organizovať nebudú (teda pokiaľ z nich nevyrastie Metallica), alebo sa rozhodnú, že obetujú vlastné peniaze aby mohli baviť ľudí. Tak obetujú, veď to baví aj ich. Zatiaľ. Akcie pribúdajú a peniažky sa míňajú.
Ľudí však stále akosi viac nie je
Prečo? Možno je to tým, že tie svoje veci nemajú chlapci ani poriadne nahraté. Treba kvalitné demo. Ale kto ho zaplatí? Sponzori nehrozia a z vreckového môžu šetriť ďalší rok.
Čo teraz? Skončiť kým neprídu aj o gate? Nie. Dajú tomu ešte šancu a idú do štúdia. Možno sa im podarí naštartovať sa a robiť to, čo milujú a v čom sú dobrí bez toho, aby si museli odtŕhať od úst. Podobný osud máta snáď každého začínajúceho hudobníka na Slovensku.
Možno s výnimkou tých, ktorým sa vďaka nespornému talentu darí hneď od začiatku, či tých, čo majú konexie alebo dostatok zdrojov (žiaľbohu sú medzi nimi často takí, čo by mali radšej ostať sedieť doma a nekradnúť priestor tým, čo si ho zaslúžia). J
e len na ľuďoch, či sa veci u nás zmenia. A je na kapelách, či sa nechajú ťažkými začiatkami odradiť. Možno sa vrátia časy, kedy sa nesedelo doma na zadku a víkendové večery boli plné živej hudby. Takže výzva pre tých, ktorým to nie je ľahostajné. Chodievajte na koncerty! Hodnoťte!
Bláznite sa na tých dobrých, pískajte na tých slabých. Popíjajte pivko a kecajte s tými, čo pred chvíľou šaškovali na pódiu. Možno to tu celé ešte má nejakú budúcnosť. Ja viem, klišé. Ale za pokus to stojí…
Autor: Lukáš Turiak (http://www.facebook.com/krompacc)
Článok bol pôvodne publikovaný na: http://music-zone.eu/
Skopírované so súhlasom autora a webmastera
