V košickej Steel Aréne sa oslavoval melodický metal
Nemeckí Helloweeni naozaj majú radi Slovensko. Po niečo viac ako roku sa k nám opäť vrátili. Tentokrát to bolo do Košíc, s ktorými je samotný Kai personálne prepojený. Okrem toho so sebou zobrali rovno až 5 hostí.
Keďže takáto akcia chcela aj poriadne miesto a prostredie, konala sa v známej košickej Steel Aréne. Pre menšie dopravné problémy som dorazil trochu neskoro, preto som prvých vystupujúcich Ravenclaw zmeškal.
Skvelý rozbeh
Síce trochu prekvapil menší zmätok ohľadom akreditácii. Nakoniec sa všetko vyriešilo a prvých Induction som videl od začiatku. Ich zakladateľom bol Čech Martin Beck, preto sa dodnes označuje ako česká kapela. Deň pred koncertom im vyšlo nové EP The Power of Power.
Na Slovensku je to pomerne neznáma formácia, avšak obsahuje zaujímavých členov. Mám na mysli hlavne gitaristu Tima Hansena, syna samotného Kaia. Spevákom (typickým metalovým výškarom) je Brit Craig Cairns a podľa oficiálnych materiálov tam hráva Marcos Rodríguez, bývalý člen Rage, no v Košiciach s nimi nebol. Zvyšok zostavy sú Nemci.
Osobne ma prekvapilo, že už na nich bola hala celkom slušne zaplnená. Predviedli vynikajúce powermetalové vystúpenie. Úplne prvé kapely väčšinou nedávajú dôraz na komunikáciu s ľuďmi a show. Keďže majú obmedzený čas, väčšinou chcú rýchlo odohrať pripravený materiál. No ani zďaleka to nebol prípad Induction. Jedinou nevýhodou bol nie príliš vydarený zvuk, čoho som sa najviac obával (keďže je to častá vec v ,,steelke“).
Prestávku som využil na prieskum areálu. Príjemným prekvapením bol dostatočný počet stánkov s občerstvením a merchom. Čiže malý zmätok na vstupe bol jediným drobným nedostatkom.
Ide do tuhého
Ďalej mali nasledovať Freedom Call, ale program sa mierne zmenil a vystúpili Rage. Táto banda tesne pred akciou opäť prešla personálnou rošádou a tak do KE dorazili v podobe tria. Čo na úvod prekvapilo boli masívne svetelné efekty. Pre niekoho až oslepujúce.
Peavyho chlapci to odštartovali titulnou piesňou z posledného albumu Resurrection Day a hneď si získali publikom. Skoro rovnako, ako hlavné hviezdy. Nasledovala Solitary Man a po nej sa Peavy prihovoril a slovenčine ,,Ahoj, ako sa máš“. Odpadli problémy so zvukom a tak sme si užili skvelý koncert. Setlist bol vyvážený, každá songa iný album.
A na záver sme sa do sýtosti vyspievali – Higher than the sky, we’re higher than the sky, sky, sky. Tentokrát bez vložky Heaven and Hell od Black Sabbath.
Chris od Freedom Call sa s divákmi bavil už pri zvučení. A potom rozdávali radosť a úsmevy na všetky strany. Trochu ubrali na svetlách a pravdepodobne spomínaný frontman nebol trochu vo forme, keďže si refrény posunul o niečo nižšie ako obvykle.
Ale zábava pokračovala. Začalo sa ako obvykle – Union of The Strong. Nechýbali tradičné veci (Babylon, Sail Away…). Trochu ma mrzelo vynechanie Spirit of Daedalus a Metal Invasion. Miesto toho zahrali Hammer of the Gods a aj úplne novú The M.E.T.A.L. Fest zo živáku, ktorý bol nahraný vlani na českom Metal Feste. Chris skúšal zapojiť aj divákov do spevu, no bolo to trochu rozpačité (hmm asi sa ešte nestihla usadiť v sluchovodoch obyvateľov Slovenska).
Posledným interpretom pred hlavným programom boli Fíni Battle Beast s charizmatickou Noorou Louhimo, ktorá zaujala už svojím zovňajškom. Predviedli celkom vkusný, veľmi moderný melodický metal. Boli zároveň prvou formáciou, pri ktorej sa zapli veľkoplošné obrazovky. Aj oni mali masívnu svetelnú show, ale nie až tak ako Rage.
Pekne rozhýbali publikum, hlavne to nežnejšie. Asi polovica piesní bola z poslednej platne Circus of Doom (napr. Eye Of The Storm, Where Angels Fear to Fly), no odzneli aj iné veci (napr. Straight To The Heart, Familiar Hell…). A po poslednej Beyond The Burning Skies sa pódium začalo pripravovať na pomyselný zlatý klinec programu. Už pri samotných prípravách bolo vidieť, že pôjde o niečo veľké. Pódium zdobilo plátno s počítačovými animáciami a aréna bola plná do prasknutia.
Veľkolepé vyvrcholenie
Helloweeni nám na úvod naservírovali pieseň Skyfall z ich poslednej rovnomennej platne a potom vypálili veľhit o vtákovi, ktorý slobodne lieta po oblohe 🙂 Odspieval ho sám Michael. Nikdy som sa netajil, že som mal radšej Derisa, no v tomto prípade bolo dobre, keď z nej nerobili duet. Zároveň to bola jedna z piesní, kde do divákov vystrelili konfety.
Ďalej odznela Mass Pollution (taktiež z poslednej platne) a potom prišiel rad na klasiky ako Future World alebo Power, pri ktorej nás Andi nechal vyspievať sa do sýtosti pri melódii.
Približne v strede prišiel na rad Kai, vďaka ktorému začal celý Helloween. V rámci svojho setu zahral medly Metal Invaders/Victim of Fate/Gorgar/Ride the Sky a celú hymnu Heavy Metal (Is the Law)…
Osobne nie som fanúšikom hrania úryvkov piesní, ale v tomto prípade aspoň nechali songom dostatočný priestor. Príjemne prekvapilo aj zaradenie spomenutej Victim of Fate a dokonca aj samotný Kai bol v celkom slušnej hlasovej forme.
Po nej nasledoval magický moment – balada Forever and One (Neverland) v podaní Andiho a Michaela. Keď sa celá hala rozsvietila zapaľovačmi a mobilmi, to bolo neskutočne nádherné. Ďalej sa opäť vrátili k poslednej nahrávke a to v podobe Best Time a potom bol akože koniec.
No skutočne iba akože, pretože za krátky čas sa vrátili s luxusným prídavkom a to v podobne celej piesne Keeper of the Seven Keys a asi najznámejšej skladby od Hells – I Want Out a potom už bol naozaj koniec.
Záverečné zhrnutie
Priam ukážková oslava melodického metalu. Našťastie sa nenaplnili obavy ohľadom zvuku a celková organizácia bola na slušnej úrovni. Je to dôkaz, že takéto masové akcie sa u nás dajú spraviť a aj organizačne zvládnuť.
P.S.: A určite si pozrite galériu fotiek od Famineho Killjoya 🙂
