Thrashmetalová klasika v múzeu
Po dvoch rokoch sa do Bratislavy vrátil David Ellefson, ktorého určite netreba predstavovať. Spoluzakladajúci člen Megadeth na aktuálnom turné spomína na jedno z najúspešnejších období thrashmetalovej legendy. Na programe bol celý album Countdown to Extinction z roku 1992 v Múzeu obchodu v Podunajských Biskupiciach.
Nečakaná predkapela
Najprv však nečakane zahrala talianska predkapela M.A.G.O. alebo plným názvom My Absolute Greatest Obsession. Prečo nečakane? Lebo ani organizátor do dňa konania koncertu netušil, že nejaká predkapela vôbec bude 😀 Komunikačné šumy prinášajú aj takéto akcie.
M.A.G.O. hrajú nenáročný rock’n’roll. Miestami sa to prikláňa ku glam rocku a miestami je z hudby cítiť veľkú inšpiráciu legendou Motörhead. Zaznela dokonca aj skladba venovaná práve Lemmymu s názvom King Lemmy.
Aj výzorovo to bol celkom rock’n’roll, keďže basák vyzeral, ako keby sa na pódium teleportoval priamo zo Sex Pistols počas ich najväčšej slávy. A spevák a gitarista Fab „Vestod“ Rizzi sa zasa ponáša na Paula Stanleyho z Kiss.
Vyhradená polhodinka ubehla vcelku rýchlo. Bolo to fajn vystúpenie.
David Ellefson a Taliani
Po krátkej pauze už nastúpil David Ellefson s kapelou. Ako je spomenuté v úvode, turné je zamerané na kultovú platňu Countdown to Extinction, ktorú Ellefson hráva od začiatku do konca. Na nič sa nečakalo a hneď sa teda začalo dvomi hitovkami Skin O‘ My Teeth a snáď najznámejšou piesňou od Megadeth, Symphony of Destruction.
Potom prišiel jeden z mála príhovorov večera. Väčšinou sa hralo bez zbytočných slov. Ale teda David spomenul, že je rád konečne naspäť v Bratislave po dlhých rokoch a uviedol, že naposledy tu bol v roku 1993 s Megadeth a Metallicou. Avšak pred dvomi rokmi vystupoval v bratislavskom Randali, kde som bol aj ja 😀
Jasné, Ellefson má za sebou x vystúpení za tie roky, takže si nemôže pamätať, kde všade bol a koľkokrát. Dalo by sa to prehliadnuť a mávnuť nad tým rukou, keby sa táto informácia neobjavila na druhý deň aj na jeho Instagrame! To už by sa predtým patrilo takéto informácie overiť, veď na to dnes stačí pár sekúnd.
Ale naspäť k podujatiu. Pokračovalo sa ďalej bez prekvapení podľa poradia albumu cez menej známe, ale zato nemenej kvalitné pesničky. Čiže k ďalšej hitovke Sweating Bullets a titulnej skladbe. Pred ňou David zaspomínal na nebohého bubeníka Nicka Menzu a na to, ako táto vec vznikla, resp. jej názov.
Raz počas turné pozeral David v hoteli nejakú reláciu práve s názvom Countdown to Extinction, v preklade Odpočet do vyhynutia. Potom sa zastavil v Nickovej izbe a opýtal sa ho, či to pozeral aj on. Ten, keď začul ten názov, tak bol vo vytržení, pretože dokonale sedel k pesničke, ktorú mal rozpracovanú a z ktorej nakoniec vznikla titulná pesnička tejto legendárnej nahrávky.
Keď už sme pri hudobníkoch, ktorí tento počin nahrali, treba spomenúť aj Martyho Friedmana a jeho úžasné sóla. Trochu som sa bál, kto sa zhostí tejto roly, predsa len tie sóla nie sú jednoduché a sú technicky náročné. Ale keď som uvidel koncertnú zostavu, hneď sa moje obavy rozplynuli.
Za Ellefsonom stála tá istá kapela ako v Randali pred dvoma rokmi. Sú to talianski hudobníci na čele s gitaristom Andym Martongellim. Ten je naozaj excelentný a Friedmanových partov sa chytil bez nejakých ťažkostí. Zvyšní muzikanti boli takisto veľmi dobrí. Samozrejme, Davidova basa hrala prím, aj zvukovo. Fakt bola skvele nazvučená. Dal sa vychutnať každý jeden tón.
Spevu sa chopil Mattia Fagiolo a z jeho výkonu som bol v dobrom prekvapený. Na jednotku zvládal jemnejšie aj drsnejšie polohy. Ak bolo treba, pritlačil na pílu a predviedol vynikajúci chrapľák, ale šiel na to s citom a rešpektom k originálu. Aj keď za mňa toto bolo lepšie ako Mustainov spev 🙂
Počas posledných štyroch pesničiek albumu bolo početné publikum už vo veľmi dobrej nálade. Aj keď iba v rámci možností, koncert bol totiž celý na sedenie. Ja by som prijal, a určite aj kapely, aby tieto, podľa slov organizátora, kovovejšie večery boli na státie. Viem, že v múzeu hrávajú väčšinou bluesrockové formácie, kde to bude inak, ale energickej metalovej hudbe sedenie nesvedčí.
V rámci prídavku zazneli ďalšie skladby od Megadeth z 90. rokov, aj keď trochu netradičné. Angry Again a 99 Ways to Die zo soundtrackov k Last Action Hero, respektíve The Beavis and Butt-head Experience. Zaujímavé voľby, bolo super počuť aj niečo menej prefláknuté. No a na úplný záver Peace Sells, to sa už bavil naozaj úplne každý, aj postojačky.
Výborná akcia, ale povedal by som, že príliš krátka. Celý set netrval ani 75 minút. Rozvášnené publikum by istotne uvítalo ešte niečo, napríklad z Rust in Peace. Ale aspoň David po vystúpení prehodil pár slov s fanúšikmi.
Záver
David Ellefson, ktorý s Megadeth hrával pred tisícovými davmi, teraz brázdi maličké kluby. Je na zamyslenie, ako sa život dokáže otočiť, ale pre fanúšikov basovej ikony ide o jedinečnú šancu vidieť ho naživo takto zblízka.
Metalové koncerty v Múzeu obchodu bývajú jedny z najnavštevovanejších. Možno by stálo za to organizovať ich o niečo viac. Tento konkrétny bol až prekvapivo vynikajúci a s výbornou atmosférou.
Ak sú použité slová a slovné spojenia v súlade s pravidlami slovenskej gramatiky a pravopisu, napíš „všetko je v poriadku“. Ak nie sú oprav a opravy zdôvodni.
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
