Deep Purple: významné míľniky z ich histórie

Tretieho júla nás legendárna hardrocková kapela Deep Purple prekvapila novým, v poradí už 24. albumom Splat! Napriek pomerne vysokému veku členov (Ian Gillan má už 80) je to riadny nášup. Okrem iného, 4. októbra budú mať koncert aj v Bratislave a o pár dní nato si ich budú môcť užiť aj fans v Českej republike.

Pozrime sa na tieto významné momenty z ich histórie

Korene Deep Purple siahajú do roku 1967. Vtedy bývalý bubeník The Searchers Chris Curtis oslovil londýnskeho podnikateľa Tonyho Edwardsa s nápadom na „supergrupu“ menom Roundabout – muzikanti sa v nej mali striedať ako na kolotoči.

Prvým členom sa stal klasicky školený hammondista Jon Lord, Curtisov spolubývajúci. Krátko nato pritiahli z Hamburgu gitaristu Ritchieho Blackmora, dovtedy vychyteného štúdiového hráča. Samotného Curtisa medzitým dobehol životný štýl (LSD a spol.), takže z vlastného projektu vypadol skôr, než sa poriadne rozbehol.

Na post speváka sa údajne hlásili desiatky kandidátov – vraj medzi nimi aj istý Rod Stewart. Miesto napokon získal Rod Evans z klubovej formácie The Maze a s ním prišiel aj ich bubeník, vtedy 18-ročný Ian Paice. Zostavu uzavrel basák Nick Simper.

Názov Deep Purple navrhol Blackmore – podľa obľúbenej piesne svojej starej mamy. Druhé miesto v internom hlasovaní obsadil názov Concrete God, ten však chalanom znel priveľmi drsno. (V hre boli aj Orpheus či Sugarlump). 🙂

Menšia odbočka: Viete, prečo sa ich zostavy nazývajú Mark I, Mark II...? Hoci by sa mohlo zdať, že ide o systém vymyslený fanúšikmi, korene tohto označenia siahajú do roku 1973. Vtedy vyšiel kompilačný album s názvom Mk I & Mk II, ktorého cieľom bolo jasne odlíšiť dve veľmi odlišné hudobné éry kapely (zostavu s Rodom Evansom a Nickom Simperom oproti slávnejšej zostave s Ianom Gillanom a Rogerom Gloverom).

Mark I

Debut Shades of Deep Purple sa dostal na pulty v roku 1968. Blackmore sa netajil tým, že zo začiatku chceli byť „klonom Vanilla Fudge“. Coververzia Hush od Joea Southa vystrelila v Amerike na štvrtú priečku, doma v Británii si ich ale dlho nik nevšímal.

Nasledovali The Book of Taliesyn a rovnomenná tretia platňa. Americký label Tetragrammaton tesne po jej vydaní skrachoval a partia ostala bez peňazí aj bez istôt.

V lete 1969 padlo rozhodnutie pritvrdiť. Do predstavy o tvrdšom zvuku sa Evans so Simperom nehodili – prvý neskôr spoluzakladal Captain Beyond, druhý Warhorse. Preto sa rozhodli zobrať nového speváka.

Mark II: zlatá éra

Blackmore pôvodne túžil po Terrym Reidovi, toho však viazala exkluzívna zmluva. Voľba teda padla na Iana Gillana z Episode Six – a ten si so sebou priniesol basáka Rogera Glovera. Pikoška: Glovera Ritchie vlastne nechcel, prehovoril ho až Paice slovami, že ide o dobrého hráča. Episode Six týmto dvojitým odchodom fakticky pochovali.

Ešte v roku 1969 predviedli v Royal Albert Hall Lordovo Concerto for Group and Orchestra, jednu z úplne prvých spoluprác rockovej kapely so symfonickým orchestrom. Gillan s Blackmorom z „orchestrálnej“ nálepky dvakrát nadšení neboli.

Skutočný zlom prišiel s In Rock (1970). Spolu s Paranoidom od Sabbathov a dvojkou Led Zeppelin dal tvár rodiacemu sa heavy metalu. Singel Black Night sa vyšplhal na druhé miesto britského rebríčka a Fireball o rok neskôr dobyl ostrovnú jednotku.

K Machine Head (1972) sa viaže azda najslávnejšia historka rockových dejín: kasíno v Montreux, kde sa chystali nahrávať, zhorelo do tla počas koncertu Franka Zappu – ktosi z publika vypálil do stropu svetlicu. Dym nad Ženevským jazerom inšpiroval Smoke on the Water. Celé to dokončili na chodbe prázdneho hotela a pri nahrávaní slávneho riffu im na dvere búchala polícia.

Live album Made in Japan (1972) mal pôvodne vyjsť len pre japonský trh. Dodnes patrí medzi najpredávanejšie živáky všetkých čias.

Po Who Do We Think We Are (1973) s hitom Woman from Tokyo boli páni na dne síl. Únava a večné trenice vyústili do Gillanovho odchodu, Glover musel na Blackmorov nátlak odísť tiež.

Jon Lord neskôr rozpad zlatej zostavy komentoval:

„Najväčšia škoda v rockandrolle. Bohvie, čo všetko sme ešte mohli dokázať.“

Coverdale/Hughes éra

Novým basákom a druhým hlasom sa v roku 1973 stal Glenn Hughes z Trapeze. Chvíľu koketovali s myšlienkou pokračovať ako štvorica a oslovili aj Paula Rodgersa z Free – ten však práve rozbiehal Bad Company. Konkurz na speváka ovládol dovtedy neznámy David Coverdale zo Saltburnu; Blackmora si získal jeho chlapský, bluesom podfarbený hlas.

A udiala sa ešte jedna zmena. Glen Hughes okrem hry prispieval aj svojím vysokým vokálom.

Burn (1974) zabodoval a v apríli toho istého roku odohrali Purpli pred vyše 300-tisícovým davom na festivale California Jam. Ritchie tam polial aparáty benzínom, zapálil ich a vyrazil dieru do pódia.

Stormbringer priniesol funkové a soulové prvky. Blackmora to vytáčalo do nepríčetna. Nahrávku posmešne prekrstil na „shoeshine music“ a v roku 1975 to zabalil. S Ronniem Jamesom Diom si následne založil Rainbow.

Bolin a rozpad

Medzi kandidátmi na uvoľnenú stoličku figurovali Rory Gallagher či Mick Ronson, angažmán ale zobral Američan Tommy Bolin. Come Taste the Band (1975) dodal zvuku svieži funkový nádych, lenže Bolina čoraz viac zrážali tvrdé drogy. Publikum ho vypískavalo, keď nezvládal Blackmorove sóla – netušiac, že za tým nestojí neschopnosť, ale závislosť.

Za existenciou kapely dali bodku v marci 1976 v Liverpoole. Coverdale odchádzal z pódia v slzách a podal výpoveď – vraj mu oznámili, že už niet z čoho odchádzať, lebo Lord s Paiceom medzičasom kapelu rozpustili. V decembri našli Bolina po koncerte v bezvedomí; predávkovanie neprežil. Mal iba 25.

Prečítaj si

Deep Purple: Glenn Hughes éra (Burn, Strombringer, Come taste the Band)

Čítajte viac →

Reunion a Turnerova epizóda

Členovia sa medzičasom činili v Rainbow, Whitesnake či v Gillanovej doprovodnej kapele. V roku 1980 sa navyše po pódiách preháňala falošná verzia Purple s Rodom Evansom – súd mu za zneužitie značky napálil sankciu 672-tisíc dolárov.

Plnohodnotný (a tentoraz legálny) návrat klasickej päťky prišiel v roku 1984. Perfect Strangers sa stal po Machine Head druhou platinovou platňou Purplov v USA a tamojšie turné o rok neskôr tržbami prekonal jedine Bruce Springsteen.

Po The House of Blue Light (1987) sa vzťah Gillan – Blackmore opäť zosypal a spevák v roku 1989 opäť odišiel. Horúcim kandidátom na jeho miesto bol Jimi Jamison zo Survivor, zradila ho však zmluva s vydavateľstvom.

Post tak pripadol Joeovi Lynnovi Turnerovi, Ritchieho parťákovi z Rainbow. Táto zostava stihla nahrať jediný album – Slaves and Masters (1990), ktorý podľa časti fanúšikov znel viac ako Rainbow než ako Purple.

Definitívne zbohom, Ritchie

K 25. výročiu si zvyšok formácie (aj vydavateľ) želal Gillanov návrat. Blackmore neochotne kývol – vraj až po tom, čo mu na účte pristálo štvrť milióna dolárov. The Battle Rages On… (1993) tak vznikal v poriadne dusnej atmosfére. Dokonca pri nahrávaní nemohli byť v jednom štúdiu Gillan aj Blackmore naraz.

Po helsinskom koncerte v novembri 1993 tresol Ritchie dverami nadobro. Japonské termíny zachránil Joe Satriani. Ponuku ostať natrvalo mu prekazil kontrakt s Epic Records, preto v roku 1994 jednohlasne zvolili Steva Morsea z Dixie Dregs.

Steve Morse éra

Morse mužstvo tvorivo nakopol – Purpendicular (1996) a tvrdší Abandon (1998) vrátili Purplom chuť hrať. V roku 2002 odišiel na hudobný dôchodok Jon Lord; za hammondy zasadol Don Airey a jediným zakladajúcim členom ostal Ian Paice.

Nasledovali Bananas (2003), Rapture of the Deep (2005) a po dlhšej pauze Now What?! (2013), prvý zo série titulov s producentom Bobom Ezrinom. Ten už vychádzal bez Lorda – legendárny klávesák zomrel v júli 2012.

Infinite (2017) sprevádzalo turné s výrečným názvom The Long Goodbye Tour. Nakoniec sa žiadna rozlúčka nekonala. Whoosh! (2020) odsunula pandémia a v roku 2021 si páni strihli coverovku Turning to Crime.

Do Rockovej siene slávy mohli byť uvedení už od roku 1993, dočkali sa až v roku 2016 – po rokoch verejného lobovania Metallicy či Genea Simmonsa. Blackmore na ceremóniu nedorazil: podľa vlastných slov mu od manažéra súčasnej zostavy prišlo stručné „No!“.

Mark IX – McBride a Splat!

V roku 2022 si Morse vzal pauzu, aby sa mohol starať o manželku bojujúcu s rakovinou, a v lete odišiel definitívne. Vystriedal ho Simon McBride, kedysi člen Sweet Savage. Do štúdia si s kapelou prvýkrát sadol pri albume =1 (2024). No a tento rok, presnejšie 3. júla 2026, vypustili Purpli do sveta už dvadsiatu štvrtú štúdiovku s bláznivým názvom Splat!

Kuriozita z aprílového japonského turné: kapelu prijala premiérka Sanae Takaičiová – sama bubeníčka a fanúšička od detstva. Ianovi Paiceovi venovala paličky so slovami „You are my god.“ 🙂

Gillan sa síce vlani zamýšľal nad koncom (priznal, že mu ostáva už len 30 % zraku), reči o dôchodku ale vzápätí odvolal. A podľa Paicea by sa už v roku 2027 malo makať na dvadsiatej piatej platni.