Sólstafir v Randal Klube: islandská hmla v bratislavskom horúcom kotli
Streda večer v bratislavskom Randal klube sa niesla v opare islandského post-metalu, ktorý sa ako ťažký dym plazil medzi stenami prehriateho priestoru. Sólstafir sa po dlhšom čase opäť ukázali na Slovensku a doniesli so sebou kus melanchólie, severskej mystiky, ale aj zdravého humoru a nadhľadu.
Za mrežami pred búrkou
Už pred koncertom sme mali možnosť nahliadnuť do kuchyne kapely – presnejšie, za mreže Randal klubu, kde prebiehala predĺžená zvuková skúška. Akási predohra, ochutnávka napätia pred tým, než sa dvere konečne otvorili, hoci až pár minút po dvadsiatej hodine.
Čakanie na samotný koncert spríjemnila reprodukovaná hudba islandských folkových velikánov Steindór Andersen & Hilmar Örn Hilmarsson, ktorá perfektne nastavila náladu – mrazivú, introvertnú, hypnotickú. Presne tak, ako sa patrí pred výstupom kapely, ktorá redefinovala islandskú metalovú scénu.
Islandská vlna horúčavy
Koncert odštartoval presne o 21:00. V klube sa tiesnilo niečo cez dvesto ľudí. Teplota by mohla súťažiť s menším peklom, čo si napokon všimli aj samotní členovia kapely. Ako poznamenal charizmatický frontman Aðalbjörn „Addi“ Tryggvason – ,,Máte tu pekne horúco v tento nádherný letný večer..“
Zvukovo to však spočiatku vyzeralo na ,,malý armageddon“ – prehlušené nástroje, nejasné línie, všetko sa zlievalo do jednej nečitateľnej hmoty. V malej miestnosti ako Randal je každý nedostatok ešte intenzívnejší. Našťastie sa mix časom ustálil a hoci to nebolo ideálne, bolo to aspoň dôstojné.
Blackmetalové korene, post-metalová duša
Sólstafir si v roku 1995 prešli black metalovým obdobím. Prvé nahrávky Í Blóði og Anda (2002) a Masterpiece of Bitterness (2005) boli chladné, drsné, presiaknuté mrazivým riffovaním a islandským textom. No niečo v ich DNA vždy túžilo vyjsť z tieňa a objaviť farebnejší, expresívnejší svet. Prelomovým albumom bol Köld (2009), kde už boli cítiť vplyvy post-rocku, psychedélie a ambientu.
Definitívnu identitu si však vybudovali s nádherným dielom Svartir Sandar (2011) a o čosi neskôr s Ótta (2014), ktoré ich dostalo do povedomia širokého publika. V roku 2020 prišiel temný a introspektívny album Endless Twilight of Codependent Love, ktorý zachytával osobné témy v hutnej, atmosférickej forme.
Ich najnovšií počin Hin helga kvöl (2024) posúva túto poetiku ešte ďalej – album je melancholický, ale zároveň katarzný, plný vrstvených aranžmánov a silných emócií. Sólstafir v ňom opäť raz potvrdili, že patria medzi najautentickejšie a najvýraznejšie kapely severskej scény. Ich hudba sa dnes najčastejšie radí k post-metalu alebo atmospheric rocku, no sami si vystačia so svojou unikátnou značkou: islandský smútok so silou lávového poľa.
V Bratislave nechýbali ani gitarové sóla, dlhé, ťahavé, naliehavé – nie exhibícia techniky, ale predĺženie emócie. V niektorých momentoch sa zdalo, akoby Addiho gitara plakala spolu s ním. Sólstafir nekomunikujú cez klasické refrény – oni hovoria riffmi, náladami a tými niekoľkými tónmi, ktoré trafia presne tam, kde treba.
Jeden z najintenzívnejších momentov večera prišiel počas skladby Salúmessa, keď Addi namiesto trsátka siahol po sláčiku a začal s ním jemne prechádzať po strunách gitary. Zvuk, ktorý tým vytvoril, bol éterický až znepokojivo krásny – ako tiahly nárek cez islandské hmlisté plániny. V tej chvíli sa čas naozaj spomalil. Publikum stíchlo, oči sa upierali na pódium a celý Randal sa ponoril do jednej spoločnej vlny emócie.
Tma, vtipy a 20 000 € vo vrecku
Svetelný dizajn večera? Prakticky žiadny. Siluety, obrysy, tiene. Fanúšikovia sa stratili vo zvuku, fotografi v tme. Pre malý klub ako Randal je takéto osvetlenie diskutabilné – atmosféru síce buduje, ale vizuálny zážitok kradne. No Sólstafir to zachraňovali inak – predovšetkým Addiho charizmou.
Jeho interakcie s publikom boli nielen srdečné, ale aj neskutočne zábavné. V jednej chvíli sa pýtal fanúšikov, akú skladbu chcú počuť, aby následne zahlásil: ,,Jeden týpek ma pred klubom zastavil a ponúkol mi 20 000 €, ak tú pieseň nezahráme. A hádajte čo? Tie prachy sú vo vrecku!“
Publikum revalo od smiechu. Keď niekto zakričal skladbu, ktorú už hrali, poznamenal: ,,To už bolo, kámo. Asi si mal priveľa pív.“ Alebo keď ohlásil „poslednú skladbu“, aby vzápätí od ľudí vyprovokoval pobúrené bučanie: ,,Len som to chcel počuť. Ešte zďaleka nekončíme!“
Priateľská melanchólia
Napriek občasným zvukovým problémom a temnote na pódiu vytvorili Sólstafir večer, ktorý mal dušu. Nechýbali spomienky na predchádzajúce návštevy Slovenska, vtipkovanie, smiech, ale predovšetkým – hudba, ktorá dokáže stáť na hranici svetla a tmy. Ako samotný Island.
Galéria
Nezabudnite na galériu. Klikni na miniatúru. Autorom je Famine Killjoy 🙂
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
