Thrashmetalový sviatok vo Viedni
V stredu 22. októbra hostila viedenská Arena, konkrétne jej veľká hala, zastávku turné Thrash of the Titans. Mená Nervosa, Destruction, Obituary a hlavne Testament určite nikomu netreba predstavovať. A keďže turné nezavítalo k nám, ani do Maďarska či Česka, bolo treba vyraziť do Viedne.
Thrash v ženskom podaní
Nabitý večer odštartovala brazílska Nervosa. Teda, brazílska v súčasnosti len spolovice, gitaristka Helena Kotina je z Grécka a nová posila, basáčka Emmelie Herwegh, je z Holandska. Za bicími sedela najmladšia členka Gabriela Abud. Jej drobnú postavu za obrovskou súpravou nebolo skoro vidieť, ale búšila do toho parádne. Na druhej gitare a za mikrofónom, samozrejme, vedúca kapely Prika Amaral.
Nervosa sa do hrania pustila s riadnou vervou, veď času nebolo nazvyš. Dostali len 25 minút, ale využili ich naplno – odohrali 7 skladieb a poriadne to roztočili. Nervosa v posledných rokoch, a hlavne po zemetrasení v zostave v roku 2020, hráva väčšinou už len nové veci. A inak to nebolo ani vo Viedni. Až 4 pesničky boli z posledného albumu Jailbreak, dve z predošlého Perpetual Chaos. Nechýbali titulné songy z oboch spomenutých nahrávok a, samozrejme, aj hitovka Kill the Silence z ich prvej éry.
Škoda slabšieho zvuku, inak šlo o štandardne dobrý zahrievací set. Na konci pre nás mala Prika aj malý teaser, už čoskoro Nervosa oznámi nejakú väčšiu novinu a vraj sa máme na čo tešiť.
Zbesilý old school thrash
Ako druhí v poradí vystúpili nemeckí thrasheri Destruction. Ale podobne ako v prípade Nervosy, ani u Destruction nenájdeme v súčasnosti len nemeckých muzikantov. Gitarová dvojica Damir Eskić a Martin Furia pochádza zo Švajčiarska, respektíve Argentíny. Tí sú už spolu pekne zohratí, riffy a sóla hrali s prehľadom a často aj na striedačku.
Za bicími je už ôsmym rokom legendárny Randy Black, známy z Annihilator či Primal Fear. Ten do Destruction zapadol tiež skvele, je radosť sledovať jeho hráčsky um. No a na base a hlavnom vokále nemenej legendárny Schmier. Dlhoročná tvár Destruction nestratila nič zo svojho typického „ječáku“, Schmier znie naživo stále fantasticky.
V podaní Destruction sme mohli počuť zbesilejšiu a nespútanejšiu tvár thrash metalu. Takisto neviedli žiadne zbytočné reči, ale pálili do nás jednu vec za druhou. Primárne prišli odprezentovať najnovší album Birth of Malice, ktorý vyšiel túto jar. Z neho zazneli Scumbag Human Race, singlovka No Kings No Masters a nová hymna kapely, Destruction.
Ďalej zazneli dve pesničky z počinu The Antichrist, teraz už koncertné klasiky Nailed to the Cross a Thrash ‚Til Death. Nemohli chýbať legendárne veci ako Curse the Gods, Mad Butcher alebo Bestial Invasion.
Destruction pokračovali v trende nastolenom Nervosou a ďalej kúrili pod thrashovým kotlom. Ľudia sa bavili stále viac a viac a rozbehli sa aj prvé moshpity večera. Takže tiež fajn set a bol čas nastaviť laťku ešte vyššie.
Deathmetalová bažina
Tu by som chcel vyzdvihnúť prácu všetkých technikov na tomto podujatí 🙂 Keďže to bol jeden z posledných koncertov turné, technici mali všetko v malíčku – išli ako namazaný stroj. Bez nich by sme si takéto fantastické akcie užili len ťažko.
Takže po rýchlej a kompletnej zmene scény sme sa presunuli z Brazílie a Nemecka na americkú Floridu. Nasledovali totiž Obituary, jedni z pionierov death metalu. Aj keď toto bolo thrashové turné, Obituary so svojím old school deathom a ostrými riffmi dobre zapadli medzi ostatných účinkujúcich.
Hneď prvé, čo sa dalo všimnúť pri ich príchode na scénu, bol mohutný zvuk. Toto bola definícia death metalu. Síce strašne nahlas, ale každý jeden nástroj bol dokonale čitateľný. Riffy sa zarezávali pod kožu, bicie a basa duneli ako hrom a ja v prvom rade som mal pocit, že celý vibrujem 😀
K tomu si pridajte minimálne osvetlenie, neustále zahmlenú scénu a mali ste pocit, že sa brodíte floridskou bažinou. Dojem vtipne dotváral aj nafukovací aligátor pred bicími, ktorý nakoniec skončil aj v moshpite. Ten sa už nezastavil od začiatku do konca a začalo sa aj surfovať na rukách.
V tomto čase bola už Arena naplnená, ale nie až na prasknutie. Koncert bol pár týždňov pred konaním vypredaný.
Obituary teda predviedli vynikajúci set s dôrazom na platňu Cause of Death, ktorá tento rok oslavuje 35 rokov od vydania. Zaznelo aj niekoľko novších vecí ako The Wrong Time alebo A Lesson In Vengeance z posledných dvoch počinov. Jasné, že nesmeli chýbať klasiky ako I’m In Pain či legendárna Slowly We Rot.
Thrashoví titáni
Po troch skvelých setoch nastal čas na zlatý klinec večera. Thrashoví titáni Testament prišli predstaviť svoju ešte dosť čerstvú novinku Para Bellum. Novinky však zazneli až v poslednej tretine ich koncertu, dovtedy nás Testament preniesli cez všetky dôležité momenty ich diskografie.
Tá obsahuje len veľmi málo naozaj slabých miest. Odštartovalo sa peckou D.N.R. (Do Not Resuscitate) z The Gathering. Veľmi silná vec hneď na úvod, ale Testament vedia, čo robia. Postupne zahrali perfektný mix pesničiek z novej éry a klasík z 80. a 90. rokov. Z nových vecí sme mohli počuť WWIII alebo Native Blood. Osemdesiatky a deväťdesiatky reprezentovali titulné skladby albumov Practice What You Preach a Low. Veľmi potešili Sins of Omission z prvého menovaného a baladická Trail of Tears z toho druhého.
Z novej platne Testament zahrali single Infanticide A.I. a Shadow People. Ja by som si prijal noviniek aj viac, ale možno sa dočkám v blízkej budúcnosti, predsa len nový album je vonku len pár týždňov. Ale teda nové pesničky znejú naživo výborne, Testament aj touto platňou potvrdili, že ešte vôbec nepatria do starého železa.
Mňa osobne ešte veľmi potešilo opätovné zariadenie balady Return to Serenity do setlistov. Sólo v nej považujem za jedno z najlepších, ak nie úplne najlepšie v celej tvorbe Testament. A vidieť a počuť to naživo bol priam magický zážitok.
Záver ich vystúpenia nemohol skončiť inak ako vypaľovačkou Into the Pit, kedy vyvrcholilo viac ako hodinové besnenie fanúšikov v moshpite, ale aj mimo neho. Spievalo sa, hádzalo hlavami, aj sa na nich surfovalo, proste taká atmosféra, aká sa na thrashovú legendu patrí.
Ich výkonu sa nedá nič vytknúť, sú to muzikanti par excellence. To, ako ľahko vyzerajú všetky tie úžasné sóla v podaní Alexa Skolnicka, je jednoducho neuveriteľné. Takisto rýchlosť s akou sa po hmatníku gitary pohybuje riffmajster Eric Peterson, je udivujúca. A nad tým, čo dokáže Steve DiGiorgio na bezpražcovej base, či už s trsátkom alebo bez, tiež zostáva rozum stáť.
Za bicími sedí už 2 roky Chris Dovas, o polovicu mladší ako zvyšok formácie. A vybrali si určite dobre, Testament potrebujú mať takéhoto nekompromisného bicmana. No a Chuck Billy spieva stále super, od klasického thrashového spevu, cez hlboké growly až po jemnejší spev v baladách, všetko hravo zvláda.
Záver
Fanúšikovia thrashu zažili vo viedenskej Arene predčasné Vianoce. Celý večer mal len stúpajúcu tendenciu. Famózna akcia, na ktorú budem ešte dlho spomínať.
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
