Večer plný emócií, energie a symfonickej pompéznosti
Epica sa pri príležitosti svojho albumu Aspiral vydala na európske turné Arcane Dimensions Tour 2026. Na ňom ju sprevádzajú švédski Amaranthe a projekt Charlotte Wessels’ The Obsession. Jednou zo zastávok bola aj Praha, presnejšie Forum Karlín.
Charlottin metalový vánok
Charlotte Wessels mám najviac zafixovanú ešte z čias Delain, a tak priznávam, že o jej aktuálnom projekte som pred koncertom nemal veľký prehľad. Už pohľad na výrazne ozdobený, akoby „okvetinkovaný“ mikrofón však naznačoval, že pôjde o vystúpenie s osobitou estetikou. A presne tak to aj bolo.
Jej set pôsobil ako jemný, kvetinový metalový vánok – nežný, emotívny, miestami zasnený, no pritom vôbec nie nudný. Charlotte rozdávala úsmevy, nenútene komunikovala s publikom a to jej pozornosť ochotne vracalo. Hudobne išlo o zmes symfonického metalu, jemnejších popových prvkov aj progresívnejších momentov, čo vytváralo príjemne snový, ale stále dostatočne pestrý začiatok celej akcie.
Veľmi ma zaujali gitarové sóla Tima Somersa. Ten viackrát sebavedomo prevzal kontrolu nad atmosférou a dodal skladbám väčší ťah. Príjemným prekvapením bol pre mňa aj záver setu, keď Charlotte v songe „The Exorcism“ vytiahla podarený growling. Práve takýchto tvrdších pasáží by som v jej súčasnej tvorbe pokojne prijal aj viac – kontrast jemnej ženskej charizmy a razantného vokálu totiž funguje výborne.
Amaranthe na plný plyn
Ak bolo prvé vystúpenie večera príjemným vánkom, Amaranthe nastúpili ako hotová metalová smršť. Od prvých sekúnd bolo jasné, že ich cieľom je rozhýbať celé Fórum Karlín. Spevácke trio, Elize Ryd, Nils Molin a Mikael Sehlin, neustále behalo po pódiu, hecovalo dav a rozdávalo energiu na všetky strany.
Nezaostával však ani zvyšok kapely – najmä basgitarista Johan Andreassen, ktorý si vystúpenie evidentne užíval naplno, robil efektné otočky a počas hrania rozdával do publika trsátka.
Laserová a dymová šou len podčiarkla ich moderný, dynamický prejav. Amaranthe som naživo videl po prvý raz a mal som mierne obavy, či mi ich štýl bude koncertne sedieť. Ich tvorbu poznám, no nikdy to nebola úplne moja „šálka tekvicového latté“.
Trojica spevákov nie je v metalovom svete bežná a Mikaelove pasáže na nahrávkach vo mne miestami vyvolávali rozpaky. Naživo však všetko sedelo oveľa prirodzenejšie, presvedčivejšie a hlavne zábavnejšie.
Počas setu prišla aj veľmi pekná klavírna medzihra v podaní gitaristu Olofa Mörcka. Neskôr sa ukázalo, že išlo o úvod k jednej z najznámejších skladieb kapely, „Amaranthine“, čo na ľudí zapôsobilo citeľne silno.
Pobavila ma aj ich „súťaž“ s Budapešťou o najhlasnejšie publikum turné. Pri prvých pokusoch to s pražskou dominanciou nevyzeralo úplne presvedčivo, ale ostré finále dopadlo na výbornú a Praha sa predviedla vo veľmi slušnej forme. Či už išlo o plánovaný moment alebo sympatické divadlo, fungovalo to presne tak, ako malo – všetci sme boli ešte viac nabudení a kapela si nás získala úplne.
Epica vo veľkolepej forme
A potom prišiel zlatý klinec večera. Epica potvrdila, že naživo patrí medzi absolútnu svetovú špičku svojho žánru. Kapela si pripravila pôsobivú vizuálnu show, ktorej dominovala veľká obrazovka za pódiom a prepracované svetelné prvky. Celé vystúpenie tak malo monumentálny, miestami až teatrálny rozmer (v dobrom slova zmysle). Samozrejme, k ich hudbe to dokonale sedí.
Simone Simons menila outfity a hneď ten úvodný k songu „Apparition“ ma zaujal svojím gotickým motívom akejsi temnej princeznej, či snáď nevesty a signalizoval „zjavenie sa“ kapely na pódiu. Jej hlas sa od začiatku niesol sálou s typickou istotou a noblesou.
Coen Janssen bol presne taký, ako ho fanúšikovia Epicy poznajú – neúnavne pobehoval, bláznil sa, burcoval publikum, dostal sa aj medzi divákov a pritom si bez problémov strážil svoju hráčsku rolu. Jeho energia bola doslova nákazlivá. Výborne fungovala aj interakcia s Isaacom Delahayeom, a to po hudobnej stránke alebo cez grimasy a rôzne pódiové kúsky, občas viditeľne aj na obrovskej obrazovke.
Keďže sa na jednom koncerte stretli Simone, Elize a Charlotte, bolo prakticky jasné, že zaznie aj spoločná pieseň „Sirens – Of Blood and Water“. A naozaj prišla – jeden z tých highlightov, pre ktoré sú podobné turné výnimočné.
Veľmi silný dojem vo mne zanechala aj klavírna verzia „Tides of Time“. V tej chvíli sa koncert na okamih zbavil pompéznosti a ostala len emócia, hlas a atmosféra. Simonin spev v spojení s klavírom vo mne vyvolal zimomriavky a bol to jeden z najintímnejších momentov celého večera.
Samozrejme, priestor dostali aj staršie, overené skladby vrátane „Cry for the Moon“, ako aj materiál z aktuálneho albumu Aspiral. Záver patril energickému finále s „Beyond the Matrix“. To rozhýbalo Prahu naplno a uzavrelo koncert vo veľkom štýle.
Záver
Pražský koncert prekonal moje očakávania, a to najmä pri Amaranthe. Naživo boli ešte lepší ako na nahrávkach. Epica opäť potvrdila svoju triedu a schopnosť pripraviť nielen hudobne presvedčivý, ale aj vizuálne silný koncertný zážitok. Charlotte Wessels bola taktiež príjemným prekvapením.
Ak by som mal spomenúť jedinú drobnú výhradu, tak azda len to, že Simone nebola súčasťou VIP meet & greet programu – hoci to bolo od začiatku komunikované. Inak však organizácia fungovala výborne.
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
