Iron Maiden, Anthrax; 30.5.2026; Národný futbalový štadión – Bratislava

Metalové majstrovstvo po roku opäť v Bratislave

Takmer na deň presne sa do Bratislavy vrátila britská metalová legenda Iron Maiden v rámci 2. časti svojho turné Run For Your Lives. V sobotu 30. mája vymenili zimný štadión za väčší futbalový a takisto vybrali lepšiu predkapelu. Miesto Halestorm Anthrax. Čo sa ešte zmenilo a čo ostalo rovnaké, to si povieme ďalej.

Víkend v znamení železnej panny

Iron Maiden nepatrila iba sobota, ale v podstate celý víkend. Už od piatkového rána sa rapídne zvýšil počet čiernych tričiek v uliciach hlavného mesta. Niekoľko desiatok skalných fanúšikov dokonca dorazilo na Slovensko po trase Atény – Sofia – Bukurešť, kde tohtoročná šnúra začala.

Okrem toho, samozrejme, prišlo aj množstvo ľudí z okolitých krajín, kde tento rok koncert nie je (Maďarsko), alebo kde Maiden hrá iba na festivaloch (Rakúsko, Česko).

Pre fanúšikov bol tentokrát pripravený oficiálny Eddie’s Dive Bar v priestoroch Bratislavského meštianskeho pivovaru na Dunajskej ulici. Pivovarská reštaurácia s veľkou záhradou bola skvelou voľbou pre tento koncept, ktorý sa u nás objavil po prvýkrát.

Pre hladné a smädné krky bolo nachystané menu v reštike, ale aj vonkajší gril a výčap, z ktorého tiekla česká verzia piva Trooper. Nechýbal ani stánok s oficiálnym merchom a patričný soundtrack pre tú správnu atmosféru.

Pridali sa aj nejaké ďalšie podniky, kde sa takisto čapoval Trooper alebo premietali živáky. Po koncerte sa zasa dala nájsť nejaká tá afterpárty a v nedeľu sa dokonca ešte dala vyčíhať kapela na nejaký ten podpis a fotku.

Jednoducho, bolo viacero skvelých možností, ako sa poriadne naladiť na túto akciu.

Konečne poriadna predkapela

Iron Maiden mali vo zvyku posledné roky volať si ako predskokanov pre mňa nie veľmi zaujímavé formácie. Tento rok sa to konečne zmenilo. Našu krv sa snažili rozprúdiť thrashoví harcovníci Anthrax.

Skoro každý, s kým som sa po skončení bavil, nadával na ich sound. Keď to povedalo niekoľko ľudí, ktorí boli na rôznych miestach štadióna, tak to asi nebude náhoda. Mne vpredu to však nepripadalo až také zlé, aj keď je pravda, že som mal štuple, ktoré trochu vyčistia zvuk.

Anthrax predviedli svoj štandardný set, t. j. plný skvelých gitár a dobrej energie. Joey Belladonna znie stále fantasticky, pričom v októbri oslávi už 66. narodeniny.

Scott Ian a jeho ikonické riffy primerane rozvášnili dav a pripravili ho na hlavný chod večera. A Frank Bello so svojou basou využil celú plochu pódia na poriadnu „pařbu“, jemu taký veľký stage svedčí.

Počas zhruba trištvrtehodinky zazneli najväčšie hity ako Madhouse, Antisocial či  Indians. Prekvapením bola skladba Medusa z nahrávky Spreading the Disease, ktorá na predošlých zastávkach s Maiden chýbala. Na jeseň sa od Anthrax po dlhom, viac ako 10-ročnom čakaní konečne dočkáme nového albumu s názvom Cursum Perficio.

Už pár týždňov je vonku prvý singel It’s for the Kids, ktorý zaznel len tretíkrát naživo. Na prvej zastávke v Aténach ho nehrali, pravdepodobne kvôli absencii bubeníka Charlieho Bennante. Ten mal vtedy povinnosti s Panterou, nuž, tá asi platí lepšie 🙂

Set Anthrax ubehol ako voda, ja by som pokojne prijal aj o niečo dlhší. Skorší začiatok o 15 minút a taká celá hodinka by boli tak akurát.

 Znova potvrdený status legendy

Po minuloročnom vystúpení Iron Maiden v Bratislave som si hovoril, že to bol určite ich posledný koncert na Slovensku. Keď potom na jeseň oznámili termíny podujatí na rok 2026 a opäť medzi nimi figurovala slovenská metropola, nemohol som tomu uveriť. Po zimnom štadióne bol na rade ten futbalový, so skoro trikrát väčšou kapacitou.

Tu sa natískala otázka. Prídu si ľudia pozrieť v podstate tú istú šou o rok a v takom hojnom počte?

A oni prišli. Vypredané nebolo, ale chýbalo tomu málo. Neprišli len skalní fanúšikovia, ale aj mnoho „víkendových“ metalistov alebo takých, čo si prišli zaspomínať na staré časy. Turné Run For Your Lives, napeckované hitmi z ich najslávnejšej éry, k tomu jednoznačne nabáda.

Zároveň ale pod pódiom šantilo mnoho zástupcov mladej generácie metalistov. Iron Maiden sú skrátka lákadlom pre všetky vekové kategórie.

Dajme bokom všelijaké reči, že bez Nicka to nie je ono, alebo že je to už stále o tom istom. Rozumiem, nie každému sadol nový bubeník Simon Dawson, niekomu sa nepáči obrazovka namiesto plátna alebo setlist zameraný len na staré veci. Po minulom roku a možno aj osobnej skúsenosti si však každý mohol spraviť názor sám a zariadiť sa podľa seba.

Takže zmenilo sa niečo oproti minulému roku? Až na jednu pesničku absolútne nič. Je to predsa len pokračovanie turné. Čiže opäť nechýbali nesmrteľné hity Iron Maiden ako Fear of the Dark, The Number of the Beast alebo Run to the Hills.

Zaspomínalo sa aj na prvé počiny so zosnulým Paulom Di’Annom v podobe Killers či otváracou Murders in the Morgue. Mne osobne vždy spravia neskutočnú radosť dlhé, epické skladby ako Seventh Son of a Seventh Son a Rime of the Ancient Mariner.

No zo setlistu vypadla pesnička The Clairvoyant, ktorú nahradila skladba Infinite Dreams, obe z platne Seventh Son… To bola jediná zmena.  Tú páni nehrali naživo celých 38 rokov. Aj keď ju vraj v minulosti nacvičovali pred viacerými turné, nikdy sa do finálneho setlistu nedostala. Takže prečo práve teraz? Kto vie, ale som veľmi rád, že sme sa jej konečne dočkali.

Pre gitarových nerdov nastalo tiež niekoľko drobných noviniek. Adrian Smith vystupuje už s tromi gitarami značky Lado, ktoré ručne vyrába už starší pán Joe Kovacic v Kanade. Po dvoch modeloch z 80. rokov, ktoré poznáme napríklad zo živáku Live After Death, mu tento rok pribudla tretia gitara tejto značky. A očividne ich má veľmi rád a preferuje, keďže s nimi odohral skoro celý set.

Len počas 2 Minutes To Midnight vytiahol gitaru s týmto motívom a v prídavku zelený Jackson. Takisto sa máličko obmenili niektoré jeho sóla, ale to si už 99% publika vôbec nevšimne 🙂

Celá kapela je inak vo famóznej forme, aj napriek ďalšiemu krížiku na krku. Hrávať takto nadupané akcie s takou obrovskou dávkou energie, to je proste nevídané. Dave Murray sóluje ako o život, Steve Harris ako čerstvý sedemdesiatnik skáče roznožky od bicích a Janick Gers tancuje s nohou vyloženou na repráku. Páni akoby prestali starnúť.

Bruce Dickinson to ešte stále dáva fantasticky, aj keď teda s občasnými problémami s načasovaním. Jeho dlhotrvajúci tón počas epickej Seventh Son of a Seventh Son, ktorý podržal minimálne 30 sekúnd, mi spôsobil zimomriavky.

Trošku sa trápil s Aces High v prídavku, tú by som ako jedinú z inak dokonalého setlistu vymenil za niečo iné. Možno za Tailgunner z No Prayer for the Dying, ktorý z výberu skladieb z prvých deviatich albumov prekvapivo vypadol.

Iron Maiden si s každou ďalšou pesničkou podmaňovali slovenské publikum. Refrén Run to the Hills odspieval zborovo celý štadión a keď počas Troopera Bruce vytiahol slovenskú vlajku, mal všetkých v malíčku. Priamo pod pódiom v kotli to vrelo a vrelo až do záverečnej Wasted Years, ktorú už spieval úplne každý.

Takýto nával adrenalínu od kapely, ktorá oslavuje 50 rokov na scéne, to svedčí o niečom výnimočnom. Práve tomu sme mohli byť svedkom v Bratislave, kde Iron Maiden zas a znova potvrdili svoj status legendy a jednej z najväčších metalových kapiel na svete.

Záver

Iron Maiden si budúci rok dávajú pauzu a ďalšia budúcnosť tejto formácie zostáva zahalená tajomstvom. Toto bol minimálne na dlhú dobu posledný koncert u nás, ak nešlo o naozaj posledné vystúpenie tejto legendy na Slovensku. Kto nebol, môže ľutovať.