Rozhovor: Martin Huba (Klokotor, Persona Grata...)

martin huba gitarista 2026 Gitaristu Martina Hubu zo Žiaru nad Hronom možno poznáte ako člena progresívnych Persona Grata. Dané zoskupenie si raz zahralo aj na festivale v USA, ktorý organizoval samotný Mike Portnoy. Martin ale rozbehol aj zaujímavý projekt – progresívno death/thrash metalový one man band Klokotor. Pod jeho hlavičkou koncom apríla vypustil do sveta plnohodnotný album Riziko úhynu.

No čauko, Martin. Ty si nedávno rozbehol zaujímavý one man deathmetalový projekt Klokotor. Aká bola motivácia?

Martin Huba: Ahoj. Ďakujem za otázky. Áno, nahral a vydal som pod hlavičkou tohto projektu konečne album, ktorý som mal už dlhšiu dobu v mysli. Tou dlhšou dobou myslím to, že počiatky projektu siahajú až do roku 2009, kedy formálne vznikol a vydal som (z dnešného pohľadu demo) nahrávku „Kliatba plesnivej williamsovky“.

Myslel som si, že ostane pri tom jednom, v podstate recesistickom počine, oslavujúcom a parodujúcom môj obľúbený žáner z ranej mladosti. Avšak ako plynuli nasledujúce roky a ja som sa vďaka mnohým skvelým novým kapelám ako poslucháč vrátil k death metalu, rástla vo mne túžba vrátiť sa aj ako hudobník k tomuto projektu a skúsiť ho poňať vážnejšie.

Na albume je desať skladieb, všetky v slovenčine, väčšina sa pohybuje niekde medzi dvoma až troma minútami. Bol od začiatku zámer vytvoriť úderný, stručný deathmetalový album bez zbytočných odbočiek, alebo si sa k tomuto formátu dopracoval prirodzene počas skladania?

Martin Huba: Môžem povedať, že áno. Bolo vedomým rozhodnutím urobiť album, na ktorom budú krátke songy. Aj preto, aby som si zbytočne nevytyčoval príliš ambiciózne ciele a produkcia ma časom „neomrzela“, ale aj preto, že som už vedel, čo bude námetmi skladieb – stručné, krátke, vtipné texty – ktoré nechcem obaľovať prílišným množstvom hudby.

Tak akurát, aby si človek text na konci stále pamätal a piesne mali svoju údernosť. Vyznávam tiež názor, že album by nemal byť dlhší ako 30 – 45 minút. Osobne mám radšej diela, ktoré nemajú príliš veľké nároky na pozornosť poslucháča nad tú trištvrte hodinku, nech sa dajú „skonzumovať“ v celku.

A nech radšej mám chuť pustiť si to potom znova, ako si počúvanie deliť na viac častí. Som v tomto stará škola – albumy obľúbených umelcov počúvam vcelku, nie kvôli skladbám.

Keď som si prečítal texty, uvedomil som si, že väčšina z nich sú v podstate skutočné oznamy, výstrahy alebo odkazy nájdené vo verejnom priestore. Koľko si toho musel nazbierať a zapisovať, aby vznikol celý album? Máš doma nejaký archív podobných bizarností?

Martin Huba: Nazbieral som toho celkom dosť. Vždy, keď som natrafil na niečo, nad čím som sa pousmial, alebo ma to nejakým spôsobom v humornom kontexte inšpirovalo, odfotil som si to a založil do spoločného adresára.

Trvalo to pár rokov, kým som si uvedomil, že práve tieto oznamy by mohli byť dobrým konceptom na texty pre deathmetalový album v štýle môjho Klokotora, ktorý v tom čase už aspoň dekádu hibernoval.

A tak som vlastne postupne získal tú správnu inšpiráciu a povedal si – áno, je ideálny čas urobiť album okolo týchto odkazov, bola by to zábava a bavilo by ma to. Čo sa týka archívu bizarností – možno by som to nenazval takto, skôr možno vecí, ktoré ma nejakým spôsobom oslovili a nielen v humornom kontexte.

„Zbieram“ týmto spôsobom aj zvuky na mikrofón, či fotím veci, čo ma zaujmú a niekam si ich odkladám (zvuky prírody, mesta, urbex objavovačky a pod). A keď sa to hodí, použijem ich v hudbe či nejakej výtvarnej záležitosti. Robím to tak roky.

Na prvé počutie to pôsobí ako humor a paródia, ale skladby ako Vážení susedia alebo Špiny vlastne odhaľujú dosť nepríjemné medziľudské vzťahy. Berieš Klokotor čisto ako recesiu, alebo je za tým aj určitá spoločenská satira?

Martin Huba: Prioritne som jednotlivé texty bral s humorom, ako „recesistickú akciu“ osadiť ich do death metalového kontextu. Ale ako sám hovoríš, postupne, ako tie skladby naberali tvar a pribúdali jednotlivé nástroje, party a sóla, harmónie, uvedomil som si, že ten vážnejší rozmer tam je vždy čitateľný.

Čiže, áno, od istého momentu som už pracoval s vedomím, že sa tam dá nájsť istý odkaz, isté posolstvo – možno niečo ako „buďme k sebe lepší a pozornejší“. Čo vlastne nakoniec inšpirovalo aj názov albumu – Riziko úhynu.

Ďalej ma prekvapilo, že je to tvoj one man projekt, ale album bol vydaný ako digipack. Nebál si sa, či sa to oplatí? 😀

Martin Huba: Ako som naznačil pri spomienkach na počiatky projektu, tentokrát som to vydanie chcel poňať vážnejšie, kvalitnejšie a s tým súvisí aj tá digipak verzia. Som odchovanec starých čias – to jest do dnešných dní si kupujem popri digitáloch aj fyzické médiá. Špeciálne metalové.

Stále si rád otvorím pri počúvaní obal CD, pokochám sa peknou grafikou, pozerám na texty a ako ich počúvam, prečítam si dodatočné info v booklete. Patrí to k tomu celému zážitku. Tak som si zistil, koľko by ma taký najmenší náklad vyšiel v takom a takom prevedení.

Keďže to nebola likvidačná suma, išiel som do toho bez ohľadu na to, či sa mi to vráti. A som rád, že som to nedal von len ako digitál, ale takto.

Sám sebe som urobil radosť, mám dobrý pocit, že som to uzavrel, dotiahol do konca (čo môže byť náročné, keď je človek sám sebe pánom a môže sa na to hocikedy vykašľať 🙂 ) A pozitívne reakcie na takúto formu vydania mám aj od prakticky všetkých kamošov a fanúšikov.

A Metal-Archives hovorí, že si to vydal vo vlastnej réžii. Aj si sám navrhol celý dizajn obalu, či ani nie?

Martin Huba: Áno, vydal som si to sám. Pár mesiacov som čakal na odpoveď od jedného vydavateľstva, či by do toho nešli, ale keďže si to po troch mesiacoch stále ani len nevypočuli (rok 2026 mali už plný, taký nabitý vydavateľský plán majú), rozhodol som sa chopiť sa toho sám.

Nedokázal som už čakať s hotovým albumom v šuflíku na nejaké príležitosti.

A vraj vyšlo len 100 kusov. Máš ešte nejaké kópie?

Martin Huba: Presne tak, vydal som malý náklad, ktorý môj rozpočet unesie, a či to bude viac, o tom rozhodnú len a len fanúšikovia. Áno, mám mesiac po vydaní ešte asi polovicu nákladu. Čo ja hodnotím veľmi kladne na, že som na scéne „nikto“.

Ak sa rozpredajú a bol by záujem, je šanca na dotlač?

Martin Huba: Samozrejme, mal by som veľkú radosť a išiel by som do toho.

Budúcnosť

Bude niekedy v budúcnosti aj ďalší album?

Martin Huba: To je otázka, ktorá súvisí trochu s tou predošlou. Mám aj iné hudobné projekty a venujem im čas. Čiže mám sa ako a kde realizovať. Tento album bol vyslovene „labor of love“, takže necítim nejaký tlak prísť s niečím za každú cenu.

Robiť vec s vedomím, že má svoje publikum, je inšpirujúce a môže iné aktivity potlačiť do úzadia. Reakcie, ktoré na album zatiaľ dostávam, sú také pozitívne, že rozhodne cítim motiváciu tvoriť v tomto smere ďalej. V mojom vyššie spomínanom adresári už je zopár nových textov, ktoré stoja za zhudobnenie 🙂

Je šanca, žeby boli nejaké skladby aj v angličtine?

Martin Huba: Do budúcna by som o tom kľudne uvažoval. Čisto preto, aby som skúsil osloviť aj textami širšie, povedzme svetové publikum, alebo jednoducho, aby som si to vyskúšal – ako by to išlo, ako by to znelo.

Na druhej strane, prácu so slovenčinou milujem a zvlášť v death metale mám pocit, že je sama osebe osviežujúcim prvkom a pre mňa je určite prioritou – žijem tu a tvorím predovšetkým o domácich, takmer až lokálnych témach pre domáce až lokálne publikum 🙂 Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

A podobná otázka 😀 Mohla by sa z Klokotoru stať aj plnohodnotná kapela?

Martin Huba: Kapela si žiada pevné rozhodnutie, tých správnych členov a skúšobňu. Pri živom prevedení navyše asi najviac potrebujem nejaký impulz v zmysle „je o to záujem“. Nechcem niečo bezhlavo rozbiehať, musí to byť zodpovedné rozhodnutie aj voči prípadným členom, ktorých by som oslovil.

Ak, tak nech to stojí za to. Som momentálne úplne OK s tým, že je to štúdiový projekt. Ak sa ukáže časom byť životaschopný aj inak, nebudem sa tomu brániť.

Minulosť

Ty si sa zúčastnil projektov ako Mimo, Tattooed Meteor, Ucholak, The Ambient Shrine. No najvýznamnejší spolok bol asi Persona Grata. S ktorými spolkami hráš aktívne?

Martin Huba: Mimo bol zaujímavý štúdiový projekt, ktorého výsledkom je vinylová rovnomenná LP. Persona Grata, s ktorými máme na konte zatiaľ jeden album (Reaching Places High Above), má v podstate pripravený nový album vo forme demonahrávky, čakáme, myslím, skôr všetci na ten správny moment, kedy to sfinalizovať.

Žijeme totiž v troch rôznych krajinách a pracovne je každý vyťažený. Mojím aktuálnym a aj naživo fungujúcim projektom je Ambient Shrine. Ako názov napovedá, ide o gitarový ambient, a v rámci podobnej hudby spolupracujem aj koncertne s inými muzikantmi, napr. Boris Belica či Nicolas Vander.

Prečítajte si

Martin Stavrovský (Persona Grata) – ,,Pri tvorení skladieb sme sa snažili nerobiť kompromisy…“

Čítajte viac →

Porozprávaj svoj hudobný príbeh. Ako si sa dostal k muzike, čo ťa k tomu doviedlo, čo boli prvé kapely a tak?

Martin Huba: K muzike som sa dostal asi cez otcovo nadšenie pre Beatles a Rolling Stones či Shadows. To boli jeho nahrávky a neskôr LP-čky, ktoré som poznal odpredu odzadu. Neskôr bol tým kľúčovým momentom pre mňa koncert Tublatanky v Žiari nad Hronom, s albumom Žeravé znamenie osudu niekedy v roku 1989.

Tam som po prvýkrát pocítil silu a energiu heavy metalu naživo a uhranula ma. Cestou domov sme s bratom nerozprávali o inom ako o tom, že si musíme zadovážiť nástroje a založiť kapelu. Kým sme prišli domov, bolo rozhodnuté, že bude bubeník a ja gitarista.

Potom sme prvé kapely rozbiehali práve my dvaja a ďalší kamaráti. Postupne prichádzali nové a nové hudobné inšpirácie – thrash metal, death metal, progresívny rock, grunge, psychedélia, jazz… a kapely tiahli raz jedným, potom iným smerom.

Už ako 15-roční chalani s aparatúrou sme začínali práve s death metalom (Reincarnator), postupne prechádzali thrash metalom až k niečomu grungeovejšiemu, to boli také naše prvé úspechy s kapelou The Messengers a jej účasťou na súťažiach Marlboro Rock in v polovici deväťdesiatych rokov.

Neskôr v 00s sa so samostatnými životmi naše hudobné cesty s bratom rozišli a každý išiel svojou vlastnou. V mojom prípade som prechádzal lokálnymi formáciami vo vyššie spomenutých žánroch.

Čo ma vždy bavilo a o čo som sa vždy snažil, bolo práve byť schopný, tvoriť doma, nezávisle na štúdiách, alebo aj spoluhráčoch, t. j. postupne si zarobiť na viacstopák, neskôr počítač, mikrofóny, nástroje, procesory atď.

Postupne človek získal istú erudíciu v tom všetkom a tvoril som veľa rôznorodých vecí s rôznymi ľuďmi. Jednou zo super spoluprác bola práve tá s Persona Grata, s ktorými sme sa našli cez inzerát na nejakom internetovom portáli.

Ďalšia kapela, ktorá ma veľmi bavila a bola plná super kamarátov, bol Skrat F Štrku, s ktorou sme vydali niekoľko zábavných CD a ten, kto ju pozná, určite nájde spojnicu medzi jej hudbou a Klokotorom, práve cez ten humor, aj keď ide o úplne iný žáner.

Skrat bol veselý slovenský art rock. Dnes mám akosi blízko k extrémom – milujem tvrdú muziku, počúvam veľa súčasného aj klasického death metalu aj thrash metalu a zároveň tvorím a počúvam veľa ambientu v rozmanitých podobách.

Súčasnosť

Stíhaš momentálne sledovať aj súčasnú hudobnú scénu?

Martin Huba: Hudobná scéna je dnes ukrutne široký pojem. Ale samozrejme, vzhľadom na to, že feedy na sociálnych sieťach ti dnes skôr či neskôr ukážu všetko, čo letí, má človek základný prehľad. A všade je strašne veľa dobrej a kvalitnej hudby.

A často si vypočujem niečo, čo by som inak nepočúval, ale je to tak dobre spravené, má to taký dobrý sound či muzikantov, že si mrkneš a oceníš. Mňa ale skôr zaujíma dianie v tých konkrétnych žánroch, ktoré počúvam.

Mám obľúbené vydavateľstvá, ktoré vydávajú umelcov, ktorí sa mi páčia, či konkrétnych umelcov sledujem na Bandcampe alebo Youtube. Dnes je tak veľa spôsobov ako sa dostať k dobrej muzike ako nikdy predtým. A toľko skvelých muzikantov a informácií o muzike súčasnej aj minulej, že človek môže doslova stráviť život len pozeraním Youtubu :-).

Ktoré veci z domácej a ktoré zo svetovej ťa naposledy zaujali?

Martin Huba: Slovenské veci, pri ktorých som sa naposledy pozastavil a venoval im opakovane čas, boli napr. uletené experimentálne kresťanské Duo Kalich, alebo super thrash metal z BA, Homo Primitive.

Zo svetovej Angine de Poitrine, duo perfektne pracujúce s loopermi a energiou, Wet Leg – alternatívna kapela s parádnym zvukom a náladou.

Poctivo sledujem vydavateľstvá ako Transcending Obscurity či Chitra Records a tu ma zaujali napríklad Dionisaf – The Stories of Paper Planets, Mors Verum – Canvas, Devenial Verdict – Old blood-Fresh Wounds…

Ok, tak to je záver. Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a poprosím ťa o nejaký ten odkaz pre čitateľov.

Martin Huba: Rado sa stalo. Ďakujem pekne za rozhovor a otázky aj ja. Čitateľov pozdravujem, želám veľa dobrej muziky a pozývam vypočuť si môj Klokotor alebo hocičo iné z mojej dielne – možno sa bude páčiť 🙂

Youtube ukážka: