Geoff Tate - Operation: Mindcrime III

Americká progresívno-metalová legenda Queensrÿche je moja úplne najobľúbenejšia skupina. Milujem ich majstrovské dielo Operation: Mindcrime z roku 1988 a samozrejme aj Geoffa Tatea.

Stále im fandím, aj keď s Toddom už nedosahujú toľkej kvality a ani inteligentnej progresivity. O textovej stránke ani nehovorím.

Operation: Mindcrime bol koncepčný album. Príbeh, ktorý strhol, poučil a vydesil celú generáciu. Zobrazoval príliš skutočný svet. Bohužiaľ, aj dnes je reálne to zneužívanie moci.

Celé to bolo trochu inšpirované prorockým románom 1984 od Georgea Orwella.

Na rozdiel od Davida Bowieho (David chcel 1984 spracovať na Diamond Dogs) si vymysleli vlastný príbeh. Geoff ani neskúšal spracovať slávny román a hneď išiel vlastnou cestou. Neskôr po ňom siahol aj Hollywood, ale nakoniec z filmu nič nebolo. Podobne to dopadlo aj s filmovým spracovaním ďalšieho koncepčného skvostu The Crimson Idol od W.A.S.P.

Ešte pod značkou Queensrÿche sme dostali Operation:Mindcrime 2, a to vôbec nedopadlo zle. Aj napriek neúčasti jedného z dvoch hlavných autorov O:M, Chrisa DeGarma. Tam sa osud Nikkiho zavŕšil. Zvuk bol síce slabší, avšak účasť Ronnieho James Dia v duete The Chase bola niečím neuveriteľným.

Po svojom odchode z Q.R. vydal pár príjemných sóloviek, rozbehol powermetalový projekt Sweet Oblivion a kapelu Operation: Mindcrime s koncepčnými nahrávkami z tohto sveta. Najmä prvý diel vrelo odporúčam. No až tu sa opäť stretávame s legendárnymi postavami.

Operation: Mindcrime III

A tentokrát z pohľadu Doktora X. Dlho som nevedela, či to bude dobrý nápad, a nie len naháňanie dolárov. Na začiatku som bola mierne rozpoltená. Áno, návrat ku konceptu zabezpečí doláre od ortodoxných fanúšikov. A tých je moc, keďže pôvodné dielo je najpredávanejšia prog-metalová platňa všetkých čias.

Avšak Geoff nesiahol k zvuku a štýlu z prvých dielov. Pokračuje vo svojej ceste. Pochopiteľne, vôbec sa tu neexperimentuje. Občas máme nejakú citáciu z prvých pokračovaní, sampel z roku 1988, ale ide o pomalý, tvrdý a temný počin. Taký, aký logicky nasleduje po Geoffových posledných nahrávkach.

Akurát oproti jeho predošlej tvorbe je chytľavejší. Kapela hrá fantasticky a nová speváčka v role Mary, Clodagh McCarthy, je skvelá. Neúčasť úžasnej Pamely Moore ma udivuje a mrzí. Na basgitaru hrá nu-metalový veterán John Moyer z Disturbed.

Celé to otvorí intro The Scene Of The Crime, plné citácií pôvodného albumu. Po ňom úžasná hymna You Know My Fuckin Name. Skladba, ktorá v úvode vydesí tak hrozne lacným zvukom klávesov, že to, čo nastane potom, naozaj nečakáte. Parádne a ja som sa trochu uvoľnila.

Začalo to super. Nasledujú songy v strednom až pomalšom tempe. Vo všetkých sa striedajú temné pasáže s chytľavými. Občas dostaneme polyrytmické postupy, pravdepodobne pod vplyvom muzikantov z moderného metalu. Celé to dáva logiku, a keď to už vidíte na papieri v textoch a počujete nahraté, nepýtate sa, načo je toto dobré?

Dnes už po dvoch dňoch intenzívneho počúvania a zžívania sa s príbehom si neviem predstaviť, že by som túto story nedostala. Moc by som si priala, aby O:M komplet vyšiel ako kniha. Vrchol je tentokrát pre mňa úžasná balada Do You Still Believe? Samozrejme, máme tu aj iné vrcholy – Don´t Breath, singlovka Power či už spomínaná úvodná You Know My Fuckin Name.

Geoff Tate je majster. Podaril sa mu husársky kúsok. V dobe, keď od neho málokto čakal takýto návrat do formy, siahol po tom najnáročnejšom. A ono mu to zafungovalo. No aj tak stále čakám na jeho vysnívanú spoluprácu s DeGarmom. Nesplniteľný sen, že? Nechajte ma v tom!

Záver

Tento počin ale stojí za všetok čas, čo mu dáte. Nie je ľahké doň preniknúť. To je problém pri všetkom, čo tento umelec skladá po albume Promised Land od Queensrÿche, a to bol aj dôvod rozchodu kapely a tohto speváckeho boha.

A v dnešnej zrýchlenej dobe chcú byť ľudia uchvátení okamžite. No keď tomu dáte čas, tak vo vás hudba ostane omnoho dlhšie. A možno navždy.

Lineup: