Návrat Scorpions do Bratislavy
V posledný júnový deň, keď žiaci dostávali vysvedčenia a na Slovensku vrcholila vlna horúčav, sa do Bratislavy vrátila nemecká hardrocková legenda Scorpions. Podujatie, oslavujúce 60 rokov kapely, prebehlo v Tipos Aréne alebo jednoducho na zimnom štadióne. Na programe bola iba hlavná hviezda, bez žiadnych predskokanov. V súčasnosti netradičné rozhodnutie, ale prečo nie?
O 18:30 sa otvorili brány do príjemne vychladeného štadióna a na minútu presne o 20:00 začala šou. O 21:45 už bol koniec, ale keďže bol utorok, návštevníci aspoň mali dostatok času a možností dostať sa pohodlne domov. Priebeh večera bol skoro na vlas rovnaký ako minulý rok na Havířovských slávnostiach, kde títo Nemci boli hlavnou hviezdou.
Nadupaný večer
Na úvod zhrnuli svoju dlhú, 60-ročnú kariéru. Odohrať cez 5 tisíc vystúpení v 83 krajinách, to sa podarí naozaj málokomu.
A hneď po intre odpálili vecou Coming Home, a ako poznamenal spevák Klaus Meine, Scorpions sa vrátili „domov“ do slovenskej metropoly. Naposledy tu hrali v roku 2019 takisto na zimáku. Po nej išla Gas in the Tank z počinu Rock Believer – jediná novodobá pesnička tohto večera.
Zvyšok tvorili rokmi overené hity alebo staršie klenoty. Asi to ani nebolo na škodu, predsa len to väčšina publika očakávala a presne to aj dostala. Zvukovo to bolo zo začiatku také všelijaké a všetko sa zlievalo dokopy. Našťastie to zvukár postupne vychytal a po zvyšok akcie bol zvuk v pohode.
Ďalšou dvojicou skladieb, Make It Real a The Zoo, sa zaspomínalo na platňu Animal Magnetism z roku 1980. Po nej zaznela inštrumentálka Coast to Coast, jedna z viacerých páuz pre Klausa alebo Rudolfa Schenkera.
Obaja páni majú už 78 rokov a je obdivuhodné, že ešte stále brázdia pódiá po celom svete. Bohužiaľ, Klaus Meine je v súčasnosti tým najslabším článkom celej formácie. Aj keď v Bratislave mal jeden z tých lepších dní, hlas mu už dávno neslúži tak ako kedysi. Na druhej strane, Schenker je stále v perfektnej forme, aj fyzickej aj hráčskej.
Sedemdesiate roky pripomenula tradičná medley viacerých piesní, počas ktorých spevák porozhadzoval viacero bubenických paličiek novým šťastným majiteľom v predných radách.
Po hitovke Bad Boys Running Wild dostal príležitosť zažiariť druhý gitarista Matthias Jabs. Sólom Delicate Dance ľudí celkom zaujal. Prišlo mi, že Matthias si celé vystúpenie užíval najviac. Bol stále vysmiaty od ucha k uchu a proste sa výborne bavil hrou.
Čo by to bol za koncert ,,Škorpíkov“ bez krásnej balady? Samozrejme, také niečo nehrozilo a zimák si mohol z plného hrdla zaspievať Send Me An Angel a hneď vzápätí aj Wind of Change. Toto bol určite vrchol večera pre nežnejšiu časť obecenstva. Samozrejme, na štadióne mala nemalé zastúpenie.
Nasledovala dvojica možno menej známych, ale určite nie menej kvalitných pesničiek. Loving You Sunday Morning z albumu Lovedrive a I’m Leaving You z legendárnej nahrávky Love At First Sting. Z tej zaznelo až šesť songov, ale niet sa čo čudovať, keďže práve na nej sa nachádzajú ich najväčšie hity.
No kým na ne došlo, bol čas na ďalšie sólo. Tentoraz dostala priestor rytmická sekcia. Ako prvý si krátke sólo strúhol basák Pawel Maciwoda. Takisto bol celý večer vo výbornej nálade. Na konci aj poďakoval fanúšikom v rodnej poľštine. Dlho to nenaťahoval, pódium prenechal bicmanovi Mikkeymu Dee.
Legendárny bubeník, známy zo spolupráce s takými velikánmi ako King Diamond alebo Motörhead, si hodil niekoľkominútové sólo, kde poriadne predviedol svoj um. Mikkey Dee je podľa mňa jedna z naj vecí, ktoré sa týmto pánom prihodili za posledné roky. Jeho prístup k tvorbe a rôzne „kudrlinky“ dodávajú skladbám tejto party ešte ďalší extra rozmer.
S blížiacim sa záverom koncertu napätie v hľadisku rástlo. Každému bolo jasné, že prichádza čas na tie najväčšie pecky.
Prišlo to postupne. Najprv Tease Me Please Me z Crazy World, potom Big City Nights. Jej refrén skandoval snáď každý. Na koniec ešte malé vydýchnutie v podobe Still Loving You. Po nej nastalo prvé lúčenie. Každému však bolo jasné, že „Škorpíci“ sa ešte vrátia.
Tak aj bolo, ale pár minút to trvalo, pretože vzadu sa pomaly vztýčil obrovský nafukovací škorpión. Ten robil kulisu ku songu Blackout, no a na úplný záver nemohol chýbať jeden z najikonickejších riffov rockovej histórie. Reč je, samozrejme, o Rock You Like a Hurricane, dokonalom završení večera. Kapela sa opäť rozlúčila, tentokrát už nadobro, porozhadzovala ďalšie suveníry a všetkým sa poďakovala.
Záver
Atmosféra bola jednoducho úžasná. Klausovej partii sa to tentokrát vydarilo a primerane zaplnený zimný štadión si koncert perfektne užil.
Páčil sa ti článok? Ostaň v obraze.
Daj nám like a neunikne ti žiadna recenzia, rozhovor ani koncert. Pomôžeš tým nielen nám, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Pridáš sa k tisíckam fanúšikov slovenského a českého metalu.
