Mayo, Andrej, Zolti (Castaway) – ,,Paradoxné je, že v podstate až teraz po 15 rokoch existencie začína Castaway naberať kontúry skutočnej kapely…“

Z objektívnych príčin, medzi ktoré patrila hlavne muzikantská vyťaženosť jednotlivých členov, Castaway patrili medzi slovenské kapely, o ktorých dlho nebolo počuť. Vlastne fungovali iba ako príležitostný projekt partie bratislavských muzikantov. No v novembri absolvovali veľké turné po Slovensku a koncom tohto mesiaca uzrel svetlo sveta ich tretí, mimoriadne kvalitný album – Before We Drown. Popri tom spravili nejaké personálne zmeny – prišiel nový basák so švajčiarsko -maďarskými koreňmi a začali fungovať už iba s jednou gitarou. Viac sa dozviete v rozhovore s klávesákom Andrejom, spevákom Mayom a basákom Zoltim:

Tak zdravím Castaway. Prvá otázka znie, ako dlho trvalo spraviť, tak prepracovaný a kvalitný album?

Andrej Kutiš: Čauko! V prvom rade ďakujeme za čas, ktorý si počúvaniu albumu venoval a za tvoje slová chvály, veľmi si to vážime. Náhodou viem celkom presne povedať, koľko času to celé zabralo, keďže si živo pamätám, že úplne prvú demo verziu prvej skladby, ktorú sme s Peťom Bulíkom pre tento album pripravili, sme ostatným chalanom pustili na spoločnom výlete na koncert Queen v bulharskej Sofii, ktorý bol v júni 2016. Celá príprava aj s nahrávaním a postprodukciou teda trvala niečo vyše troch rokov. 

Vy ste boli dlhšie koncertne neaktívni. Vznikali skladby priebežne počas toho času alebo ste sa stretli a dali to celé dokopy?

Andrej Kutiš: Myslím, že tebou použité slovo „priebežne“, to vystihuje úplne presne.  Možno dokonca ešte viac ako priebežne, pretože, ak sa nemýlim, napríklad základ skladby „Fallen“ dal Mayo dokopy pred viac ako 20 rokmi 🙂

Mayo: Úplne pôvodná verzia Fallen nemala s tou dnešnou nič spoločné. Bola to jednoduchá akustická polo-balada. Časom dostala drsnejší rockový ,,odér“, a keď sa jej ujal Peter, skladba získala dnešné kontúry. Časom pribudli z môjho pera ešte dva songy, rockovejšia What Shadows Portay a One Sentence.

Mohli by ste povedať niečo o textoch? Je to koncepčný album alebo niečo podobné?

Andrej Kutiš: Koncepčný určite nie, aj keď nejaké tematické presahy, dokonca aj s predchádzajúcimi albumami sa dajú vystopovať. Spätne som si napríklad uvedomil, že téma, ktorá sa v našich textoch neustále vracia je plynutie času a rôzne aspekty s tým súvisiace. Napríklad dve skladby, ktoré sme vedľa seba zaradili na koniec albumu „Where Do We Go From Here“ a „The Last Day“, sú práve o plynutí času, a o tom či si ho dostatočne uvedomujeme aj so všetkými súvisiacimi dôsledkami. Kým prvá z tých skladieb je písaná z pohľadu človeka, ktorý s tým ešte môže niečo urobiť, druhá je o situácii, keď je už neskoro. Ďalšia veľká téma, ktorá sa u nás vracia sa týka pojmov, ako nádej a viera, a otázky či sú pre nás tieto koncepty v konečnom dôsledku užitočné alebo naopak. Samozrejme, mám na to svoj názor, ale textami určite nechcem kázať ani poučovať, skôr provokovať k zamysleniu. Osobne mi napríklad nedáva veľký zmysel rozlišovať medzi veriacimi a neveriacimi, ale skôr medzi ľuďmi, čo hľadajú, a tými, ktorí zamrzli vo svojom postoji, a nie sú ochotní vypočuť či pripustiť iný názor. Z tohto hľadiska je pre mňa militantný a povýšenecký ateizmus rovnakým extrémom ako radikálne, a folklórne poňatie náboženstva, o tom je v podstate skladba „No One Sees God“. Na druhej strane, tradične máme aj texty, ktoré patria viac do oblasti sociológie či sociálnej psychológie. Vo „Feed You Lies“ sa Zoltan venuje téme hoaxov a dezinformácii, v zásade súvisiaci text je „Seeing Man“, ktorý je o tom, že ako spoločnosť sme stratili schopnosť spracovávať, a vyhodnocovať informácie, čo môže viesť, a v podstate už aj vedie k veľmi nežiadúcim následkom. Dôležité je tiež to, že prvýkrát sa do písania textov zapojili aj ostatní členovia, čo ma ako dovtedy výhradného textára veľmi teší.

V čom sa líši oproti Choices & Patterns?

Andrej Kutiš: „Choices & Patterns“ bol svojím spôsobom experiment a aj my sami sme si vtedy s Matúšom uvedomili, že ak by sme chceli ďalej rozvíjať nastolené smerovanie, malo by to už asi byť pod iným názvom kapely. V každom prípade si za tým albumom stále stojíme, myslím si, že je svojím spôsobom výnimočný. Keď si ale vypočuješ „Before We Drown“, zistíš, že sa dá interpretovať aj ako styčný bod medzi našim debutom a spomínaným „Choices & Patterns“. Bez toho, aby sme to nejak detailne plánovali, sme sa akoby vrátili k metalovému zvuku, ktorý je nášmu hudobnému DNA v konečnom dôsledku prirodzený. Celá príprava albumu bola úplne iná ako v minulosti. Už na začiatku sme si povedali, že sa pokúsime vyhnúť niektorým pôrodným bolestiam, ktoré sprevádzali vznik predchádzajúcich albumov. Jednoducho sme chceli, aby celý ten proces bol pre nás zábavou a hrou, a hlavne, aby sme boli, čo najmenej odlúčení od rodín. A myslím, že sa to aj podarilo. Namiesto týždňov strávených v skúšobni sme si posielali domáce demá, aby každý vedel, čo má robiť pri ostrom nahrávaní. Potom sme to celé postúpili Adamovi Mičincovi, ktorý je niečo ako šiesty člen kapely a ktorý tie kúsky skladačky podľa našich demo nahráviek postupne spájal. No a v neposlednom rade sme viac zainvestovali do finálneho zvuku, a masteringu, na ktorý sme oslovili ľudí zo švédskeho Fascination Street Studios, ktoré je podľa nás úplnou svetovou špičkou.

Vaša zostava sa oproti Choices & Patterns pomenila. Niekto ubudol, niekto pribudol. Môžete povedať viac?

Andrej Kutiš: V našich undergroundových podmienkach je naozaj veľmi ťažké udržať si stabilnú zostavu. Takže je asi normálne, že po takmer desiatich rokoch došlo aj u nás k nejakým zmenám. Za tak dlhý čas sa samozrejme vyvíja hudobný vkus či ambície alebo si človek jednoducho uvedomí, že sa mu postupne zmenili priority, nehľadal by som za tým nič dramatické. Z môjho pohľadu je dôležité najmä to, že basák Yogi aj gitarista Matúš neodišli v zlom, skôr naopak. Samozrejme, je to aj ďalšia odpoveď na tvoju predchádzajúcu otázku. Matúš u nás celý čas fungoval ako jeden z hlavných skladateľov, takže som bol sám zvedavý, ako sa nám podarí tento výpadok vyriešiť. Dopadlo to tak, že ku kompozičnému kormidlu sa prirodzene dostali ostatní členovia kapely, čo je samozrejme aj jeden z dôvodov rozdielov vo finálnom vyznení nového albumu. Úplne zásadné pre nás bolo, že sme našli v Bratislave žijúceho Švajčiara Zoltiho Darabana. Je to v podstate multiinštrumentalista, ale keďže sme sa rozhodli pokračovať s jednou gitarou, Zoltimu pripadla basa a vokály. Veľmi rýchlo zapadol po všetkých stránkach, a ak som predtým hovoril, že celý proces prípravy albumu bol svojím spôsobom veľmi hladký, tak je to najmä Zoltiho zásluha.

Zolti: S chalanmi som sa zoznámil na koncerte Trans-Carpathian Orchestra, čo je live tribute kapele Savatage a ich rockovej opere Streets, kde vlastne účinkovala polovica Castaway. Spriatelili sme sa a neskôr mi Andrej ponúkol či by som sa k TCO nechcel pridať. Následne od neho prišla aj ponuka stať sa členom Castaway. Najskôr som s tým váhal, pretože som si myslel, že moje hráčske schopnosti nesiahajú až k tak komplikovanej hudbe. Andrej sa ale nenechal odradiť, a tak som začal na base cvičiť ako nikdy predtým. Postupne sme začali skladať to, z čoho sa neskôr vykľul album Before We Drown a dnes máme album v rukách.

Andrej Kutiš: Samozrejme, že jeden z dôvodov, prečo som Zoltiho zlákal hrať v Savatage bolo aj to, aby sme si ho zblízka pozreli a otestovali, ako potenciálneho člena Castaway 🙂 Preto som si bol následne istý, že Castaway nielenže zvládne hudobne, ale ľahko zapadne a stane sa prínosom aj po všetkých ostatných stránkach.

Aj Before We Drown, aj ostatné ste si vydali sami. Neuvažovali ste o nejakom vydavateľstve?

Mayo: Úvaha plnohodnotného vydavateľstva je stále aktuálna a živá. Cielene sme ale nikoho nehľadali. Oslovili sme pár potencionálnych vydavateľstiev, žiaľ edičný plán je u niektorých tak plný, že by album vyšiel v ich distribúcií až koncom roka 2020, ak vôbec. Každopádne oficiálnemu zastrešeniu labelom sa nebránime. I keď v dnešnej dobe digitalizácie a streamov, keď sú fyzické nosiče na ústupe, neviem či je to priorita č.1..

Vy ste ešte pred jeho vydaním spravili veľké turné po Slovensku. Ako ste s ním spokojní?

Mayo: So slovíčkom „veľké“ by som bol opatrný. Zahrali sme si pár koncertov a v rámci jedného z nich pokrstili i naše nové CD. Čo sa týka samotných vystúpení, myslím, že sme mali šťastie na spolukapely, ktoré nielenže na vysokej úrovni prezentovali svoje umenie, ale prilákali na slovenské pomery i celkom početnú fanúšikovskú obec. Hralo sa príjemne, v pekných dobre vybavených kluboch, takže za mňa rozhodne spokojnosť.

Môžete niečo povedať o ďalších pripravovaných koncertných aktivitách?

Mayo: Aktuálne sú v pláne dve resp. tri akcie na rok 2020. Plus uvažujeme o druhom kole slovenského turné. Radi by sme zahrali v mestách, kde sme mali v pláne vystúpiť v novembrovom kole, ale akcie sme nezrealizovali. Naďalej je tiež otvorená spolupráca s českými SEBASTIEN, s ktorými máme krásny družobne – hudobný vzťah. Takže možno pribudnú i nejaké české koncerty.

Plánujete na ďalší rok aj niečo v zahraničí?

Mayo: Áno, na september 2020 už máme dohodnutú akciu v Nemecku a k nej sa snažíme dopasovať ešte jednu. Buď v Rakúsku alebo i v samotnom Nemecku. Uvidíme, čo sa podarí.

Tradičná otázka: Ako vyzerá civilný – nehudobný život členov Castaway (záľuby, záujmy, povolania)?

Mayo: U mňa je to veľmi nudné 🙂 Asi 90% môjho života tvorí muzika, keďže aj moja práca je spojená s hudbou a hudobnými nástrojmi. Inak klasicky: rodina, záhrada, občas nejaký dobrý film v kine a …návštevy koncertov. No a sme zase pri hudbe 🙂

Andrej Kutiš: Moja práca žiaľ s hudbou až tak nesúvisí. Je to v podstate čisto kancelárska práca a rovnako je to aj u Zoltiho. O to väčšia je ale potom potreba vyblbnúť sa v štúdiu alebo na pódiu 😉 Úplná priorita sú u mňa samozrejme deti a rodina, myslím, že u Petra to isté, ten má navyše to šťastie, resp. makal na sebe natoľko, že hudbou sa živí na 100 percent.

Porozprávate niečo o začiatkoch kapely?

Andrej Kutiš: Castaway vznikli v roku 2004, v podstate fúziou dvoch starších bratislavských kapiel Dead Poets SocietyAmalthea. Stretli sme sa v spoločnej skúšobni a celé to nejakým spôsobom zafungovalo. Keďže v tom období nebolo na Slovensku až tak veľa melodických metalových zoskupení, rýchlo sme si vytvorili celkom slušné portfólio predskakovania zahraničným hviezdam (Helloween, Gamma Ray, Symphony X, Blind Guardian, Evergrey atď.). V podstate vždy, keď sa vtedy na Slovensku niečo dialo, boli sme pri tom. Vtipné je, že z vtedajších mladíkov, ktorých dokopy nikto nepoznal, sú dnes vďaka ich ďalším hudobným aktivitám vyhľadávané a uznávané esá, ako Peter Bulík, Mayo Petranin, Janko Kovár alebo Yogi Graus, ktorý skončil vo vyšších sférach slovenského mainstreamu 🙂  Zrejme to je aj dôvod, pre ktorý nám to od začiatku fungovalo. S Matúšom sme asi mali dobrý nos na mladé, resp. v Mayovom prípade relatívne mladé talenty.

Mne raz Mayo Castaway opísal ako spiaceho obra, o ktorom  ,,nikdy nevieš kedy sa prebudí a začne robiť  ,šarapatu ‘ v tom najlepšom zmysle slova“. Bude obor Castaway už robiť šarapatu častejšie?

Andrej Kutiš: Paradoxné je, že v podstate až teraz po 15 rokoch existencie začína Castaway naberať kontúry skutočnej kapely a nie príležitostného projektu. Samozrejme, veľmi rád by som povedal, že odteraz budeme pravidelne koncertovať a do 2- 3 rokov bude na svete ďalší album, v štyridsiatke si ale dobre uvedomujem, že takéto zásadné, a drzé vyhlásenia môžu veľmi rýchlo, a ľahko naraziť na najrôznejšie životné prekážky. V každom prípade sa mi tá myšlienka veľmi pozdáva a pokiaľ to bude v našich silách, urobíme všetko pre to, aby sa v praxi naplnila.

Na scéne pôsobíte pomerne dlho. Čo sú z vášho pohľadu najväčšie problémy SK scény a ako to vyzerá z vášho pohľadu?  Zlepšuje sa to alebo ani nie?

Mayo: Slovenská rocková, poťažmo metalová scéna, sa posledných 10 – 15 rokov celkom príjemne rozrástla a vykryštalizovala. Máme tu nemálo spolkov s potenciálom európskych parametrov (SIGNUM REGIS, SYMFOBIA, EUFORY, DEPRESY, HUMAN HUMUS, OBLITERATE, PERVERSITY atď.). Čo sa vytráca je support domácich kapiel, výmenné koncerty, vzájomné hosťovačky. Navyše s príchodom zahraničných umelcov slovenský fanúšik, ako keby zabudol sledovať a podporovať domácu scénu. Pokiaľ nehráš ako predskupina nejakej známejšej zostavy svetovej úrovne, tak si ťa Slovač ani nevšimne. Pritom mnohé z vyššie spomenutých kapiel veľmi úspešne reprezentujú našu hudbu v zahraničí.

Ok, tak to je už záver. Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a poprosím o nejaký ten odkaz pre čitateľov.

Andrej Kutiš: My ďakujeme Tomáš za tvoj priestor a čas. Rovnako ďakujeme každému, kto si náš album v dnešnej záplave kvalitnej slovenskej hudby vypočuje, stiahne, nebodaj kúpi. Môže to vyznieť ako odkaz spred dvadsiatich rokov, ale naozaj stále platí, že ak chcete priamo podporiť akúkoľvek SK -CZ metalovú kapelu, najlepšia cesta je kúpa albumu.

Zolti: Always enjoy music!

Youtube ukážka:

Linky:
http://www.castaway.sk/
https://www.facebook.com/castawayband
 http://bandzone.cz/castaway

Páčil sa ti tento článok?
  •  
  •  
  •  

One thought on “Mayo, Andrej, Zolti (Castaway) – ,,Paradoxné je, že v podstate až teraz po 15 rokoch existencie začína Castaway naberať kontúry skutočnej kapely…“”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.