Dnešným dňom uplynulo presne 36 rokov od Nežnej revolúcie, ktorá zvrhla dovtedajší komunistický režim. Medzi „nepriateľov“ vtedajšej štátnej moci patrili aj vyznávači rôznych subkultúr, ako napríklad metal, punk, rock. Pri tejto príležitosti si prečítajte rozhovor s Milanom ,,Doctorom“ Jakubíkom, spevákom slovenskej thrashmetalovej kultovky Editor.
Čauko Milan, dnes oslavujeme 17. november. Na úvod otázka, čo pre teba znamená tento sviatok?
Milan Jakubík: Čauko, no strašne veľa. Môj život, a samozrejme, nielen môj sa vtedy úplne zmenil. Život v totalitnom neslobodnom spoločenskom systéme bol zrazu minulosťou a pred nami bola budúcnosť plná otáznikov a cesta cez neprebádané územie s názvom sloboda, s ktorým nemal nikto z nás skúsenosť.
Musím povedať, že som bol účastník demonštrácií – či už v Martine alebo v Bratislave, a bol som šťastný ako blcha, že sa také niečo deje. Poviem pravdu, že som už ani nedúfal, že sa toho niekedy dožijem.
Ty si v tej dobe už začínal aktívny muzikantský život. Bola Editor tvoja prvá kapela, alebo si mal ešte dačo pred?
Milan Jakubík: Mal som predtým jednu kapelu, alebo lepšie povedané, to bol skôr len pokus o kapelu. Nikdy sme nevystupovali a ostalo po nej len jedno strašné demo 🙂 Volalo sa to, že Tupý Cynkulár 🙂
Skús vysvetliť, aké bolo rozbiehať thrashmetalovú kapelu v roku 1988. Čo všetko bolo potrebné, aby ste sa reálne rozbehli?
Milan Jakubík: No prvý problém bol zohnať nástroje a aparát a druhý zohnať skúšobňu. Netreba zabúdať, že sa bavíme o období socializmu, keď sa nedalo ísť do obchodu a proste si to kúpiť. My sme začínali s hraním na starých rádiách miesto zosilovačov a tie mali veru neuveriteľne krátku životnosť 🙂
Postupom času sme čo-to pokúpili hlavne z druhej ruky a na burzách. No a keď kapela vyriešila techniku a skúšobňu prišiel problém, že sa proste nedalo hrať, keď kapela nemala tzv. zriaďovateľa a urobené prehrávky.
Zažil si aj nejaké typické problémy? Ťahanice s VB alebo nebodaj dačo horšie?
Milan Jakubík: Kvôli kapele ani nie. Nebol ani dôvod, lebo prvý koncert sme odohrali 16.11.1989. A potom to už bolo jedno. Skôr som mal problémy kvôli tomu, ako som sa obliekal. Bol som pre VB vďačný objekt a dosť som s nimi užil. 🙂
Ak si ale odmyslím pár rán obuškom a občasné posedenia na policajnej stanici spojené s výsluchom, tak sa to celkom dalo vydržať, bola to v podstate len taká nepríjemná šikana zo strany príslušníkov VB. A človek po čase už vedel, čo hovoriť a ako sa správať, aby ich nenasral. 🙂
Najlepšie bolo zo seba robiť blbečka. 🙂 Samozrejme, v období normalizácie to bolo oveľa horšie, ale v období pred rokom 1989 už frčala glasnosť a perestrojka, takže pomery sa dosť uvoľňovali.
A aké to bolo vybaviť koncert? Dajme tomu založil som kapelu, hráme thrash metal a napr. chcel som v mojom rodisku v kulturáku vybaviť koncert. Čo som musel urobiť?
Milan Jakubík: No v princípe si ako osoba takmer nemal šancu. Najlepšie to bolo vybavovať pod hlavičkou nejakej štátnej inštitúcie ako napr. nejakej miestnej organizácie SZM a pod. Teoreticky sa dal koncert zorganizovať aj tak, že si človek vybavil povolenie na miestnom národnom výbore.
Tam musel odovzdať aj zoznam účinkujúcich, texty na posúdenie atď. A ak účinkujúci nemali prehrávky, tak im spravidla koncert aj tak nedovolili. Tak sa to vždy všelijako kamuflovalo ako rôzne súťaže alebo prehliadky amatérskych skupín. Aj náš prvý koncert bol v rámci takejto prehliadky.
A čo nahrávanie v profesionálnom štúdiu? Bolo možné sa k tomu dostať?
Milan Jakubík: No na Slovensku bolo, pokiaľ viem, len štúdio Opusu, prípadne rozhlasové nahrávacie štúdia a toto všetko bolo pre kapelu ako my absolútne nedostupné. Takže to bolo na Slovensku bez šance…a súkromné nahrávacie štúdia v podstate neexistovali.
Tu by niekto namietal, že ,,Arakain mali prvý singel Excalibur v roku 1988“.
Milan Jakubík: Tam bola trochu iná situácia. V Čechách mali viacero vydavateľstiev, na Slovensku bol len Opus a české vydavateľstva robili také rôzne edície „hudby pre mladých“, pod ktorými sa dalo všeličo odprezentovať a nezabúdajme na to, že už bolo aj obdobie perestrojky.
Keď si chcel zohnať novú metalovú platňu, napríklad Iron Maiden, musel si ísť až do Maďarska. Ako to bolo s tvrdšími žánrami – death, punk, hardcore? Dalo sa k nim vôbec dostať?
Milan Jakubík: Dostať sa dalo ku všetkému, čo človek chcel. Malo to len pár obmedzení… bolo to nelegálne, stálo to veľa peňazí a nebolo to úplne jednoduché. Mohutne sa pirátilo a nahrávalo, či na kotúče, alebo na kazety.
Človek musel vedieť, za kým a kde ísť, a za peniaze zohnal všetko. Kto chcel originály, tak sa chodilo na burzy do Bratislavy. My sme zase chodili hlavne do Ostravy, kde bola obrovská nelegálna burza. Aj s rizikom, že raz za čas nabehli policajti a burzu rozohnali.
Spravidla to fungovalo tak, že partia ľudí dala dokopy peniaze, išli na burzu, kúpili zopár platní. Všetci si to nahrali a na ďalšej burze platne predali a kúpili si nové. Takže bol zabezpečený neustály prísun noviniek. Treba si uvedomiť, že ceny platní boli v pomere k platom úplne šialené. Raz som zažil, že keď vyšiel WASP, tak ich dvojpesničkový singel stál na burze 250 korún. To som teda krútil hlavou.
A aká vlastne bola scéna u vás v Martine? Boli nejaké metalové kapely? Môžeš povedať ich názvy? Hrajú ešte?
Milan Jakubík: V Martine bola celkom silná metalová scéna, pôsobilo a pôsobí tu celkom dosť kapiel. Spomeniem, že vtedy boli asi najznámejšie kapely ako Striga, Melmoth či Deus Pacis. Nikto z nich už nehrá, ale ako jednotliví muzikanti fungujú v iných kapelách.
Dokonca si mi hovoril, že v tej dobe si navštívil aj vtedajší Sovietsky zväz a tá návšteva „naozaj stála za to“. Mohol by si povedať pár slov?
Milan Jakubík: Navštívil. Ja som tam bol na študijnom pobyte v Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosova. A keď som tam už bol, tak som navštívil aj Petrohrad a historické centrum ruského pravoslávia, Sergijev Posad. Musím povedať, že to bol pre mňa vtedy brutálny šok. Bol som od mala kŕmený tým, aký je Sovietsky zväz úžasný a aký je tam super život.
No a potom som sa zrazil s realitou, lebo bývať tam na internáte a byť tam trebárs ako turista sú dosť rozdielne veci. Fakt mi to rozum nebral. Od hygieny, cez stravu až po ponuku v obchodoch to bolo skokovo horšie, ako vtedy u nás, a to ani u nás to teda nebolo bohviečo.
Vtedy som definitívne pochopil, že tadiaľto cesta nevedie. A to si zober, že v akej oblasti som sa pohyboval a že som tam bol po olympiáde, keď dosť investovali do infraštruktúry a porobili kopec aspoň kozmetických úprav. Ako to muselo vyzerať pár stoviek kilometrov od Moskvy, tak to ani nechcem vedieť.
Otras, ako tam museli ľudia žiť, ani som sa nečudoval, že tak slopali. To sa asi ani inak nedalo. Zažil som tam kopu naozaj absurdných a neuveriteľných zážitkov, bolo by to fakt na dlhé rozprávanie. Ale osobne ma potešilo, že aj tam boli metalisti 🙂
Chodil som oblečený metalovo a celkom som tam budil pozornosť, takže ma sem tam niekto oslovil, väčšinou odo mňa chceli niečo kúpiť 🙂 Keby som predal všetko, čo odo mňa ľudia chceli, tak by som šiel domov v slipoch 🙂
Spomienkový optimizmus
Bohužiaľ si všímam, že v poslednom čase čoraz častejšie, najmä u starších metalistov (a možno aj v iných komunitách), sa vyskytujú ľudia, ktorí pozerajú na minulý režim s nostalgiou, alebo – ako som sa stretol u jednej nemenovanej českej metalovej osobnosti – majú postoje typu: ‚Komunistický režim vymyslel západ, aby zničil nás Slovanov. ‘ Čím to podľa teba je?
Milan Jakubík: Pravdu povediac, neviem. Možno spomienkový optimizmus alebo niečo podobné. Ja som vtedy žil a keď vidím, ako sa dnes tá doba idealizuje, tak mi to teda fakt hlava neberie. Je to pre mňa nepochopiteľné, aj keď rozumiem tomu, že určitej skupine ľudí ten režim nepochybne vyhovoval.
Nech si každý hovorí čo chce, ale štát, kde ľudia žijú za ostnatým drôtom, aby odtiaľ nemohli odísť, nie je normálny štát. Ja mám možno nevýhodu, že ja nezabúdam aj na to zlé, čo bolo. Samozrejme, mohol by som spomínať na to, ako sme žili vo svojom vlastnom svete, počúvali hudbu, boli sme mladí a užívali si život. Ale to by nebola celá pravda.
Ja si spomínam aj na kopu iných vecí a tie tak príjemné neboli. Komunistický režim zlyhával v úplne bežných funkciách. Výroba a zásobovanie bola jedna vec. Horšia bola tá dvojtvárnosť a prispôsobovanie sa režimu, také to držať hubu a krok a človek si pomaly prestal aj uvedomovať, ako bez problémov nielen prijíma klamstvo, ale aj sám klame, len aby mal pokoj.
Taká tá pretvárka pred veľkým bratom v duchu Orwella „Vojna je mier. Sloboda je otroctvo. Nevedomosť je sila.“ Komunisti dobre vedeli, prečo ho zakázali. A následky toho všetkého pociťujeme dodnes.
To vymývanie mozgov sa dokonca nejako generačne odovzdáva, vidno to napríklad aj na bývalom Východnom a Západnom Nemecku, kde fyzický múr bolo ľahšie zbúrať ako múr vybudovaný v hlavách ľudí.
Vráťme sa do súčasnosti. Zdieľal si, že čoskoro by mal byť nový album Editoru. Vieš povedať viac?
Milan Jakubík: Trvalo to dlho-predlho, ale je to naozaj tak. Konečne sme sa k tomu dokopali a nový album je momentálne v lisovni. Album sa volá Cesta do pekla a vydávame ho v spolupráci s Metal Scénou. Veľmi sa tešíme, že už bude konečne na svete.
Dá sa povedať dátum?
Milan Jakubík: Vydanie je už naozaj len otázkou niekoľkých dní, takže dátum ti nepoviem. Dovezú ho z lisovne a bude to. 🙂 Krstiť ho budeme v januári v Martine. Dátum a miesto ešte upresníme.
Tak to bola posledná otázka. Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a poprosím ťa o nejaký ten odkaz pre čitateľov.
Milan Jakubík: V súvislosti zo 17. novembrom tu dám len úryvok z môjho textu piesne Sloboda.
„Musíš za ňu bojovať, nedaj si ju vziať. Stále je jej málo, chceme stále viac. Každý po nej túži, málokto ju má, sloboda je úžasná. Sloboda je krásna, ten najkrajší kvet. Pre ňu veľa ľudí, muselo zomrieť. Dobre si ju opatruj, dobre si ju stráž. Sloboda je v nás.“
Youtube ukážka:
Linky:
https://www.facebook.com/kapelaeditor
http://bandzone.cz/editor
https://www.youtube.com/channel/UCe9GDhAYSIJK7l8ozIaD29Q
https://www.facebook.com/slovakmetalarmy/
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
