V predposledný októbrový deň tohto roku sme opäť zavítali do humenského Live Clubu, kde vystupovala francúzska, symphonic metalcorová kapela DespairHate (pred pár dňami sme zistili, že to bol náš bohužiaľ posledný koncert, keďže tento skvelý klub skončil). Priznám sa, že metalcorovú muziku nepočúvam, no bol som na to zvedavý, keďže so spojením moderného metalcoru a symfonických prvkov som sa ešte nestretol.
Začiatok
Keďže sme trochu meškali, tak sme nestihli intro, ale dorazili sme až na prvé tóny skladby Versus z ich aktuálneho albumu Requiem For The Innocent. Hneď sme si všimli, že spojenie daných prvkov robí z DespairHate pomerne originálnu kapelu súčasnej scény. Ale neviem či označenie symfonický metalcore sa na nich hodí.
Je pravda, že tie gitary zneli trochu tak, ale kto čakal niečo na spôsob interpretov ako Bullet for My Valentine, Trivium a podobne, ostal určite sklamaný.
Z muzikantov vynikal hlavne nesmierne talentovaný bubeník Eric Palumbo. Pracoval presne a neľútostne na plné obrátky ako dobre namazaný a nastavený stroj. Ďalej vynikol spevák a výborný gitarista v jednom, Alex Harle. Napriek tomu, že som očakával, že jeho spev bude skôr o screamingoch, nebolo tomu tak.
Jeho vokál sa niesol skôr v heavy/power vodách (aj ked občas dal nejaký ten growling). Predviedol neskutočné gitarové umenie a zvládal aj náročné spevácke polohy.
Speváčka Nyx
K hlavnej vokalistke, Nyx by som povedal, že síce nepatrí k svetovej speváckej špičke, no ale do muziky danej formácie skvele pasovala a hlavne duety s Alexom boli balzamom na uši. Ohľadom ich muziky by som ešte dodal, že škoda je, že symfonické prvky boli len zo samplov…
Podľa mňa by k ním pasovali aj nejaké živé klávesy, s ktorými by si to mohli obaja gitaristi občas rozdať vo vzájomných súbojoch. Ale je to lem môj názor.
Problém ale bol so zvukom, ten nebol od začiatku dokonalý a neskôr asi pri skladbe Martyr spomínanú Nyx nebolo takmer vôbec počuť a a podobne to bolo aj u gitár 🙁 V polke koncertu sa to síce trochu zlepšilo, ale aj tak to nebolo ono.
Čo sa týka skladieb, tak odznel prakticky celý album a aj publikum sa celkom bavilo. Po poslednej avízovanej, Dreamslayer sme dámu a pánov nepustili z pódia, ale poctivo sme si vykričali prídavok, ktorým bola skladba Enemy Within. Škoda len, že vystúpenie bolo také krátke (niečo vyše hodiny). Určite sme s bratom neboli jediný, čo by uvítali jeho väčšiu dĺžku.
Záver
Ako tradične, viacero ľudí si po konci setu zakúpilo spomienkové predmety od kapely. My, keďže bol štvrtok – pracovný deň sme sa poponáhľali domov.
Keďže to bola pre nás bohužiaľ posledná akcia v danom Live Clube (halloweenskej párty s Tublatankou revival sme sa nezúčastnili), tak by som rád poďakoval vedúcemu Marekovi Suchaničovi, ktorý nám po celý ten čas prinášal tú najlepšiu muziku z celého sveta aj keď to v našich končinách určite nemal ľahké.
V kútiku duše tajne dúfam, že koniec ,,Livka“ nebol definitívny a v nejakej podobe raz bude obnovené 🙂
Za foto ďakujem ako tradične Paľovi Slaninkovi 🙂
