Karl Groom (Threshold) – ,,Do albumu som chcel dodať niečo, čo by vzbudilo záujem a pocity u ľudí“

Prvou kapelou, ktorá nám napadne pod termínom progresívny metal sú asi Američania Dream Theatre. No Britské ostrovy taktiež ukrývajú formácie tohto typu a najlepšia z nich je Threshold, z juhoanglického mesta Surrey. Začiatkom septembra vydali skvelý album – Legends of the Shires. Navyše o rok oslávia presne 30-tku. Ako prebiehali jeho prípravy, prečo došlo tento rok k menším personálnym rošádam a mnoho ďalších zaujímavostí sa dozviete v nasledujúcom rozhovore s ústrednou postavou Threshold – gitaristom Karlom Groomom:

Zdravím. Na úvod sa spýtam: Vždy ma zaujímalo, kto zvolil meno pre kapelu Threshold?

Karl Groom: Zdravím. Predpokladám, že by si nechcel meniť meno kapely, keď už bolo potvrdené a bol by si s ním veľmi spokojný. Tiež možno povedať, že veľa názvov kapiel je trochu čudných. Ako príklad uvediem kapelu Queen. Tiež to znelo zo začiatku dosť zvláštne, ale neskôr sa stalo symbiózou s muzikou. To isté môžem povedať, že sa stalo aj nám a za nejakých okolností to tak zostalo.

S pôvodným menom pre kapelu prišiel Jon Jarey, ktorý bol spočiatku spevákom, naším prvým textárom a dokonca bol aj naším hlavným spevákom, pokiaľ kapela nedostala nahrávaciu zmluvu. Nakoniec sa stal basovým hráčom, kým neodišiel z kapely v roku 2002. Hľadali sme názov pre kapelu a iba trochu sme ho zmenili. Jon bol vtedy fanúšikom náladového bluesu a ak sa nemýlim, tak to bolo meno vydavateľstva. Nepamätám si presne, ale už s nami ostalo. A aj kebyže chceme, už ho nezmeníme.

Vysvetlíš prosím naším čitateľom celý proces tvorby tejto novej nahrávky?

Karl Groom: Rozhodli sme sa vytvoriť album, ktorý znie celistvo od začiatku až do konca. Podobne to bolo aj pri Subsurfers, ktorý je mimochodom môj obľúbený. Takže sme mali dôvod venovať sa všetkým pesničkám, aby boli vnímané ako jeden celistvý kúsok hudby. Povedali sme si, že tentokrát by sme mohli spraviť album omnoho viac postupnejšie. Nad týmto sme dosť premýšľali, a taktiež sme premýšľali aj nad tým, ako to pôjde s komponovaním. Keď prišlo ku skladaniu mali sme prvotne 55 minút hudby. Povedal som Richardovi:  „Máme dosť hudby na nové CD“, ale cítili sme sa byť veľmi inšpirovaní a chcel som pokračoval s týmto albumom. Richard povedal či by sme  nezačali premýšľať nad myšlienkou príbehového albumu…. Všetko záležalo na možnostiach a nápadoch počas komponovania. Jedinou ťažkou časťou bolo vytvoriť aranžmány, s tým je veľmi veľa práce. Inšpirácia tá bola už od začiatku, až do konca. Mali sme okolo 1:15:00 a rozhodli sme sa pre dvojalbum. Boli hotové 2 LP platne, čo je pre jedno CD trochu dlhé. S týmto rozhodnutím prišli aj pesničky The Shires Part1, ako aj The Shires part 2, týmto náš album trvá hodinu aj niečo. Bol použitý prirodzený prístup komponovania, resp. pokračovať vo vývoji toho, čo máme pre dvojalbum a vtedy prišiel Richard s nápadom dodať  tomu tému a príbeh.

Charakterizuj niekoľkými vetami váš nový album Legends of the Shires.

Karl Groom: Ak si vypočuješ album od začiatku až do konca, dostaneš pocit cesty filmu, knihy… Naším cieľom bolo, aby sa aj tínedžer položil absolútne do tejto cesty. 

Kto sa postaral o texty?

Karl Groom: Richard West bol ten hlavný, ktorý napísal texty pre toto CD, ale taktiež sa aj okrajovo pripájal Steve Anderson.

Bolo ťažké nahradiť dlhoročného textára Jona Jearyho?

Karl Groom: Nie som si istý či sme ho vôbec ho nahradili, pretože si myslím, že Jon Jarey bol jedinečná osoba v spôsobe písania textov. Mám na mysli, že on vnímal veci trochu odlišnejšie ako ostatní ľudia a jeho prístup k písaniu textov bol trochu rozdielny. Takže si nemyslím, že sa pokúsime nahradiť štýl písania textov ako ich písal on a nemyslím, že to niekto vôbec dokáže. Keď Richard začal písať texty, tak si viac vytvoril svoj vlastný štýl písania. Teraz je taktiež veľmi dobrý pre kapelu.  Ja v tom vidím len dve rozdielne tváre. Jon bol úplne  samostatný, rovnako ako Richard a obaja sú rovnako dobrí. Rozdiel je len v tom, že Jon bol jedinečný a on napísal texty pre prvých 6 CD, ale stále mi hovoril, že dôvodom prečo odišiel z kapely bolo to, že mal dosť koncertovania, a cítil sa, že mu vypršali nápady na texty. Nemyslím, že to bol  ten skutočný dôvod. Skôr si myslím, že keby chcel, tak aj by si sa k tomu vrátil znova. V skutočnosti obaja sú veľmi dobrí vo svojom prístupe písania textov.

Jon si na novom albume aj zahosťoval.  Ako vznikla takáto spolupráca?

Karl Groom: Aj keď odišiel z kapely, stále som jeho najlepším priateľom. Po rokoch sa vidíme na verejnosti aj mimo oboch našich rodín. Ja som vedel, že chcel opustiť kapelu, ale vždy ma zaujímalo či by som s ním v budúcnosti nemohol niečo skúsiť. Keď sme nahrali demo pre túto pesničku, pamätám si, že Richard spieval na tomto deme a to je nezvyčajné, pretože bežne si pozveme ženu, aby nám naspievala demo, no nebola dostupná. Tak som sa opýtal Richarda či by som si s ním nemohol zaspievať. Keď to zaspieval, pamätám si, že toto znelo v štýle doprovodného spevu Jona Jareyho a povedal som Richardovi: „Nebolo by dobré, ak by si Jon zaspieval na novom CD?“ Richard odpovedal: „Ou, môžeš sa ho spýtať.“ Jeho odpoveď bola: „Áno, veľmi rád to spravím“. Dobre, ak budeš mať času zastav sa u nás v štúdiu (Thin Ice studio)“. Prišiel a dokopy nám trvalo nahrávanie hodinu a pol, keďže to bola jednoznačne jednoduchá a krátka časť. Teraz si chce zaobstarať svoju kópiu CD. Je úžasné ho mať späť. Ako som vysvetlil, on bol veľmi dôležitým, ale aj inštrumentálnym členom kapely  v našej rannej kariére, všetko, čo sme vytvoril bolo spojené s ním: on vybral meno pre kapelu, on pomenoval názvy pre prvých 6 albumov, on napísal najviac textov pre tieto CD…

Budete v nejakej forme spolupracovať aj naďalej?

Karl Groom: Ja si myslím, že by mal záujem robiť niečo viac a bol by som rád, ak by bol znova zapojený v činnosti… Teraz je mojím hlavným cieľom presvedčiť ho či by nemohol spievať na koncertoch, to by bolo úžasné. Skutočne mi chýba, že nie je v kapele. Bol tvorivou jednotkou. Zbožňujem prácu, ktorú spravil pre kapelu a nenútim ho robiť viac.

Povedz niečo o obale CD. Aká bola myšlienka obalu? Dočítal som sa, že sa ňom podieľala ruská umelkyňa Elena Dudina…

Karl Groom: Nemali sme presnú myšlienku ohľadom obalu. Snažili sme sa nájsť nejaký obal, ktorý by sedel s našou hudbou miesto toho, aby sme hovorili umelcovi, čo má vytvoriť, pretože maliari sú v mnohom ako hudobníci. Čím viac im hovoríš, čo majú vytvoriť, o to menej potom vytvoria. To je pre nich veľmi frustrujúci  priebeh, pretože sa snažíme ich prinútiť vytvoriť niečo a nedostaneme dostatočnú hodnotu práce… Takže  tentokrát sme si  prezerali kolekcie umeleckých obrazov, no mali sme problém nájsť, čo by sa hodilo k nám. Našli sme jeden kúsok od francúzskeho umelca, ktorý sa nám veľmi páčil, ale bol už niekomu predaný. Naďalej sme prezerali obrazy, bol takmer deadline, kedy sa mal odovzdať album do rúk Nuclear Blastu a stále sme nič nemali. Richard našťastie našiel to, čo sme potrebovali. Obsahovalo to prvky, ktoré sa hodili k nám . Och môj Bože, mali sme teda šťastie… Dva týždne do dokončenia obalu, sme museli spraviť celý bootleg, všetko muselo byť hotové. Bolo to šťastie… Spomínaná autorka dokonca vôbec nie je bežnou umelkyňou, ktorá je zameraná na takúto činnosť.   Nie som oboznámený s tým, čo všetko robí, obrátili sme k nej, aby sme mohli použiť jej obraz. Jej odpoveď bola: „Áno“… Boli sme radi, že sa to stalo, pretože nám skutočne vypršal čas… Ale myslím si, že to bohato reprezentuje, čo sme sa snažili podať prostredníctvom tohto obalu.

Damian Wilson odišiel a tento rok sa vrátil Glynn. Prečo?

Karl Groom: Nebolo to niečo, čo sme plánovali. Jediné, čo sme chceli bolo dohodnúť sa s  Damianom na dni, kedy by prišiel nahrať svoj spev. Začal nám navrhovať ľudí, ktorí by mohli zastúpiť jeho miesto v Threshold. Nebral som to vôbec vážne, ale neskôr prišiel do štúdia, kde som pracoval s inou kapelou a povedal mi, že sa rozhodol odísť. Nemali sme veľa možností, tak sme začali hľadať nového speváka. Richard mi dal zoznam ľudí od  Damiana Wilsona, ktorí by nahradili jeho miesto, ale nikto z toho zoznamu ma neinšpiroval, a tak prečo sa neopýtať Glynna… Pretože v roku 2009 sme pracovali na box sete singlov, tak sme s ním nahrali zopár skladieb a tie zneli veľmi dobre, keď po prvom odchode Glyna sa vrátil Damian Wilson. Glynn toho neskôr ľutoval. „Prial som si, aby som nikdy neodišiel.“ – hovorieval. Vedeli sme, že Glynn má záujem, povedal som Richardovi: „Prečo sa neopýtame Glynna, ak bude súhlasiť, tak pokračujeme s ním ďalej.“ O niekoľko týždňov prišiel znova Damian a povedal, že chce zostať v Threshold, tak sme začali s ním nahrávať. Je to dosť celé komplikované. Aj keď sme mali  jeden koncert vo Švajčiarsku, tak to bola show, ktorú sme mali robiť v januári. On ju ani vôbec nechcel robiť. Nebol dostupný pre tento koncert, nemal záujem robiť žiadne turné. Nebol vôbec vo forme…

Mal som pocit, že sa niečo zmenilo v kapele, prečo nechce s nami spievať… Rozhodol som sa, že  budeme pokračovať aj bez neho, pretože chceme v kapele niekoho, kto chce s nami koncertovať a bude mať záujem s nami fungovať. V tom momente sme sa obrátili na Glynna a ten sa vrátil. Vždy som vedel, že má veľmi dobrý hlas –  taký druh surového, tvrdého hlasu… Stále si myslím, že má dobrý hlas dosť podobný Macovmu hlasu, vieš trošku drsnejší typ hlasu. S Glynnom to môžeme sprístupniť omnoho lepšie, pretože v mnohých oblastiach hlasu ho má dosť podobný ako Mac, zaujímavé bude, ako to bude znieť. Ja zbožňujem štýl hlasu, ktorý mal na  Psychedelicatesse… Ten, ktorý môžeme počuť na skladbách ako „Small Dark Lines“. Myslel som to tak, že mám rád jeho spev v Psychedelicatesse. Jednoducho milujem ten druh zvuku, takže som štastný, že mnoho ľudí chce niečo počuť práve z tohto albumu.

Legends of the Shires je druhým albumom Threshold, kde gitary obsluhuješ sám. Prečo si sa tak rozhodol?

Karl Groom: Od kedy Nick Midson odišiel od kapely, na CD som bol stále len ja jediný gitarista, až pokiaľ Pete neprišiel s prvým Threhold songom. On bol len gitarista na koncerty a nemali sme v pláne vymeniť Nicka, pretože ten sa mal vrátiť naspäť do kapely. No, nestalo sa tak, takže Pete nakoniec zostal a bol veľmi dobrý chlap. Tak sme povedali aby sa pripojil k nám do kapely, ale nikdy nehral na skladbách, ktoré som napísal s Richardom alebo na Damianových veciach. Hral len v piesňach, ktoré si si napísal sám. Napísal jednu pesničku na „March of Progress“ a ďalšiu pre „For the Journey“ („Siren Sky“), taktiež pre ten istý album napísal aj jednu bonusovú skladbu. Čiže zahral svoje party na svojich pesničkách, tak ako ja na tých svojich. Celkovo sme cítili, že v kapele máme už dlhšiu dobu jedného gitaristu.

Ja som len sám gitarista, takže pre mňa to nebol problém. Nebol problém nahradiť gitatristu v štúdiu a bol som rád, že som si nahral všetky gitary sám. Bola to bežná rutina. Čo sa týka hrania na živo, Glynn by mohol pridať nejaké gitary navyše, ak by to chcel. Mal kapelu, ktorá sa volala Mindfeed, kde hral na gitare a spieval zároveň, takže to nie je preňho problém. Uvidíme, ak bude chcieť, tak na tom zapracujeme…

Porozprávaj niečo o civilnom živote členov kapely.

Karl Groom: Ja pracujem ako producent. Richard pracuje, ako zvukový analytik a akustický inžinier. Niekedy dostáva ponuky pre rôzne preteky, kde meria hladinu hlasitosti a stále podáva správy. Johanne James a Steve Anderson pracujú ako učitelia hudby. Glynn sa živí ako elektrikár.

Čo robia členovia Threshold, keď si chcú oddýchnuť od hudby?

Karl Groom: Ja mám rád bicyklovanie a prechádzky prírodou. Johan je úžasná osoba. Neustále sa točí okolo hudby, stále hrá, ak nevyučuje hudbu, tak hrá v inej kapele alebo v projektoch. Hrá celý čas a nikdy s tým neprestane. Podobne je na tom aj Steve Anderson. Obaja vyrábajú nábytok. Steve sa zaoberá výrobou hojdacích stoličiek a vyrába ich z prírodných materiálov – brezy alebo borovice, čiže sú to dosť nezvyčajné stoličky. Johan veľmi rád vyrába pohovky pre svojich kamarátov. Nezvyčajný koníček. 😀 Netuším, čo robí Richard, pravdepodobne trávi čas so svojou manželkou, chodia spolu von a podobne. Čo robí Glynn, to v skutočnosti naozaj neviem.

Mohol by si povedať nejakú najzábavnejšiu príhodu, akú si počas svojho muzikantského života zažil?

Karl Groom: Zvláštne, dnes som nahrával so spevákom a pýtal sa to isté. Pamätám si na jednu, ktorá je spojená s Macom. Bolo to pred Subsufers turné. Boli sme u mňa doma, chceli sme už odísť do štúdia, odkiaľ by sme nastúpili do tourbusu a Nick Midson sa zastavil pri nás s autom, ktorým nás mal odviesť do štúdia. „Keď dorazil Nick, hovorím mu: ,,Nemôžem nikde nájsť Maca, bol u mňa doma a niekde sa stratil“. Pozreli sme sa všade, viem vypil si, pretože mi vypil všetko víno a to bol deň. Nickovi som povedal: „On musel niekde zaspať.“ Musel zaspať na mojej posteli alebo v miestnosti na odpočinok či v kúpeľni. Nemohli sme ho vôbec nikde nájsť. Potom Nick navrhol: „Možno bude vonku alebo je možno v záhrade“, ale nebol tam.  On nakoniec spadol pod nejaké kríky alebo záhony a jediné, čo sme videli bola jeho taška. Vlastne sadol si na kraj trávniku, zaspal prekoprcol sa a spadol do kvetinového záhonu, a jediné, čo sme videli boli ramienka od tašky, ktoré mal položené na chrbte. 🙂 Tie vytŕčali zo záhonu, prakticky ho nebolo vidieť, tak sme ho museli zobudiť a dostať do auta. Skvelá príhoda. Všetko sme to stihli tesne pred začiatkom.

Raz to bolo tak, že sme mali nehodu (nič vážne) počas turné, z čoho sa vykľula zaujímavá situácia. Sedeli sme vonku pred budovou, kde sme hrali koncert bolo Z7 – Prattelne vo Švajčiarsku. Mac sa rozhodol, že opraví autobus, šiel si zohnať nejaké náradie z miestneho obchodu s autami, prišli sme pred autobus a povedal: „Je čas na zvukovú skúšku“. Videli sme, ako kľačí na dlážke a opravuje autobus. Opravil rozstrekovač a potom ho vyhodil. Bol veľmi úžasnou osobu. Ďalej si pamätám na rok 2002 a koncert v Nitre na Slovensku, keď Johan skočil do davu ľudí, a tí ho niesli. 🙂

30 rokov pôsobenia Threshold na scéne. Čo považuješ za jej najväčší úspech a ako sa pozeráš na súčasne progresívne metalové kapely?

Karl Groom: Môžem povedať, že pred 30. rokmi, kedy sme začali to v podstate nebola ani kapela, hrali sme len cover verzie. Boli sme v tom čase len štyria: Jon Jarey, Nick Midson, Tony Grinham a ja. Písal sa rok 1992, kedy sme začali písať hudbu pre náš debutový album „Wounded Land“. Na deme sme mali len 3 pesničky a dostali sme zmluvu aj to len náhodou, ako som povedal. Ale myslím, že najväčší úspech je, že od roku 1992 je to 25 rokov, čo sme dostali zmluvu a nikdy som si nemyslel, že by sme sa dostali tam, kde teraz. Pretože to, čo to odštartovalo bola zmluva od malej nahrávacej spoločnosti Giant Eletric Pea. Očakávali od nás, že predáme 2000 nosičov, ale Woundd doslova vybuchlo. Prekonali sme ich očakávania ani sme to vtedy nebrali veľmi vážne a bolo to prekvapením, že sme sa dostali tak ďaleko. Neviem vôbec ako to oslávime, možno budúci rok budeme na turné. 😀 Nie som si istý, ak budeme niečo chcieť, možno budeme hrať celé nové CD The Legends and Shries. V každom prípade sa ešte uvidí, čo bude.

A o dnešných moderných progresívnych kapelách?

Karl Groom: Vieš, ja nepoznám veľa dnešných „progresívnych kapiel“, pretože ak ide o Threshold, tak v skutočnosti nikto nepočúva tú „progresívnu“ stránku kapely. To nie je vôbec náš štýl hudby, ak máš na mysli niečo na štýl Dream Theater. Neviem, či Threshold do toho štýlu patrí. Pretože, keď sme založili kapelu, Nick Midson a ja sme boli veľkými fanúšikmi a milovníkmi kapiel Testamentu, Metallicy či Ratsu, a Jon Jarey mal veľmi rád progresívnu hudbu. Zbožňoval Rush, Yes, Genesis alebo Pink Floyd a jediným z dôvodov, prečo sme začali hrať tento štýl bolo to, že sme nemohli nájsť kapelu, ktorá by hrala tento štýl a ktorá by sa nám páčila. Tak sme si povedali:  „Tak poďme spojiť štýly, ktoré máme radi a všetci budú v kapele spokojní“. Takto sme začali hrať tento štýl a dokonca sme ani nevedeli, že žáner ako progresívny metal vôbec existuje. Myslím si, že výsledkom toho je, že dnes, čo považujeme za progresívny metal je no…. Veľmi špecifický druh hudby založený na technike. Vôbec nemám poňatia, čo tieto kapely robili. Mimochodom jedinú kapelu v tom čase, ktorú som považoval za progresívny metal boli Queensrÿche a sú dosť podobní nám. Je to viac o pesničke než o tom, že tie kapely sú po technickej stránke vyspelé. Vieš oni sú vynikajúci muzikanti, ale nám vždy záležalo na písaní dobrých piesní a potom pridať nejakú tú „techniku“. Môžem povedať, že tie kapely v tom technickom smere sú o dosť viac rozvinuté ako my, ale ja som vždy chcel, aby našou prioritou bola melódia a celkový tón skladby. Nie som si istý, ako to je s ostatnými kapelami. Napríklad ja mám rád Scar Symetry, ale považoval by si ich za melodický death metal alebo niečo iné? 🙂

Viem o tejto kapele, ale považovať ich za nejaký druh prog alebo progresívneho metalu, nooo…

Karl Groom: No, oni vôbec nie sú progresívny metal :D. Alebo ak mi povieš nejaké kapely, ktoré hrajú tento štýl, už budem o nich vedieť, že tu boli. 🙂 Spomínam na niektoré kapely, kde som pôsobil, ako producent, príklad – Yes, Jon Wetton, Pendragon… Tí sú dosť progresívni umelci. Takže, už som pracoval s mnoho progresívnymi umelcami a keď sa dostaneme do toho celého progresívneho žánru postupnou prácou s kapelami, tak to celé omnoho lepšie pochopím.

Si ako jediný zo zakladajúcich členov kapely, ktorý zostal v kapele.  Si v kontakte s ostatnými členmi Lan Bennet, Jon Jarey, Tony, Nick Midson, Tony Grinham?

Karl Groom: Ako som povedal, s Jonom som najviac v kontakte. Nick sa málokedy objaví v štúdiu, ale niekedy sa stretávame. Tonyho Grinhama vôbec nevídam a ani som ho nepozval na svoju svadobnú hostinu, takže nič. Snažím sa prísť, kto ešte. Už mi viac nikto nenapadá…

Lan Bennett?

Karl Groom: Nie ani o tomto vôbec neviem. On bol kamarát Jona Jareyho. Celá situácia okolo toho bola taká, že Jon bol spevákom a on pozval Lana, aby hral na base.

Taktiež si zmixoval mnoho albumov od Edenbridge, plánuješ v budúcnosti niečo vytvoriť s Lanvallom?

Karl Groom: No, Lanvall alebo Arne je môj  veľmi dobrý kamarát. Niekedy počas leta trávime spolu čas. Stretol som sa s ním na prvom turné s Threshold, prišiel sa pozrieť na koncert do Mníchova v roku 1994 a od vtedy sme kamaráti. Potom ani neviem kedy to presne bolo, v roku 2006 alebo 2007, sa ma opýtal či by som mohol byť súčasťou hudby Edenbridge. Mám rád jeho hudbu, rovnako pristupujeme k skladaniu hudby aj k štýlu hrania na gitare… Veľmi rád s ním spolupracujem. Zatiaľ sme spravil 4 albumy a myslím, že teraz skladá veľmi dobrú hudbu. Takže, nie je ma ťažké zapojiť do celého procesu. Je to odlišné od Threshold, pretože je tu orchester. Píše veľmi dobrú hudbu a sme veľmi dobrí kamaráti a to je niečo, prečo ja mám rád prácu na CD od Edenbridge. Taktiež som si zahral niekoľko akustických častí pre CD, ide o jeho akustický projekt, ktorý sa volá Voicano. Je radosť pracovať na jeho CD, naozaj.

Na koniec, čo by ste chceli odkázať naším čitateľom?

Karl Groom: S týmto albumom som veľmi spokojný, pretože mám z neho pocit ako z jednej kompletnej pesničky. Podarilo sa nám ho napísať  tak, že pôsobí celistvo. Do albumu som chcel dodať niečo, čo by vzbudilo záujem a pocity u ľudí, pretože jeden z dôvodov komponovania bol, aby som prostredníctvom hudby mohol ovplyvniť ľudí. Dúfam, že to ľudia pochopia cez nové CD a užijú si ho. Taktiež by bolo skvelé, ak by sme mali koncert na Slovensku, na tomto turné by to bol splnený sen. Mimochodom, bolo dobré si s tebou pokecať, užil som si to. 🙂

Youtube ukážka:

Linky:
http://www.thresh.net/
https://www.facebook.com/threshold/
http://www.youtube.com/user/ThresholdOfficial

Páčil sa ti tento článok?
  •  
  •  
  •  

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.