Zaujímavé „fjúžn“ Európy a USA sa mi práve derie do uší. Asi v dobe absolútnej globalizácie a neobmedzeného prístupu k celosvetovému umeniu, k hudbe zvlášť, nemá zmysel rozmýšľať nad tým, že prečo. Jednoducho je to tak, že ovplyvňovanie už nie je záležitosťou regiónu, krajiny, či svetadielu.
Aj preto sa rôzne „manželstvá“ metalových žánrov dejú čoraz častejšie. A tak ako to býva v živote, niektoré sa vydaria, iné nie.
V prípade kapely Chugger ide o jedno z tých podivnejších spojení, hoci oba štýly majú prienikové plochy. Kombinácia švédskeho death metalu s americkým groove metalom sa na prvý pohľad môže zdať ako atraktívny mix.
Možno ako keď si Švéd dovedie domov dredovú mulatku z Bay Area. Otázkou je však ako príjmu rozhodnutie mladomanželov rodiny na oboch brehoch Atlantiku a takisto aj ľudia zo zbytku sveta, ktorí majú nejaké očakávania od podobného zväzku.
Brutálne to je, o tom niet pochýb. Kvalitný zvuk doručili majstri remesla a tvorcovia gothebourgského zvuku. Nad povestnou severskou melodikou tento krát kraľuje americká surovosť prejavu.
Šikovné škandinávske prsty na strunách určite učarovali neveste hneď na prvý krát a ona zasa počarila vokalistom tak, aby upustili od klasického growlingu a prešli tak k jemne zrozumiteľnejšiemu „americkejšiemu“ poňatiu, ktoré je prijateľnejšie pre širšie masy.
Samotné promo o kapele tvrdí, že sú to európski nasledovníci Lamb of God. Netvrdím, že podobnosť tam nie je, sem tam niekedy naozaj veľká. Ale je tu pár „ale“. Ak už sa rozhodnem pre tento netradičný mix škatuliek, mal by som si dávať veľký pozor na zachovanie tých najväčších devíz každej z nich.
Z albumu „Of Man and Machine“ mám však pocit, že tak ako v manželstve, aj v tomto prípade zaručujú úspech kompromisy. Naživo to je vraj skvelá kapela so skvelou muzikou. Neviem, nemal som tú príležitosť posúdiť. Ale z počutého mi chýbajú práve tie najväčšie chuťovky, prečo milujem práve švédsku scénu a americké groove kapely zároveň. Kompromisy obrúsili hrany na tých najmenej žiaducich miestach.
Chýba mi práve tá škandinávska hravosť s melódiou. A chýba mi nefalšovaná americká surovosť a živočíšnosť. Navyše, skladbu za skladbou pomaly zabúdam na tie, ktoré odzneli pred malou chvíľou. Žiadna nevybočuje, držia sú jednu a tú istú líniu a tým pádom sa žiaľ zlievajú do jedného veľkého celku. Ten si síce drží líniu, ale od polovice albumu začína nudiť. Najmä čo sa štruktúry týka.
Rovnaký podiel spevu v každej skladbe. Minimálne experimenty, oddychovejšie miesta takmer nie sú. Keď sa sem tam vyskytne sólo alebo vyhrávka, pripadá to tak, že je z donútenia.
Asi najlepšie mi vyznieva The Icarian Fall, ale to je taká jemná výnimka mierne trčiaca z celého albumu. Alebo keby v skladbách bolo trošku viac pasáží, ako je v refréne nasledujúcej Hollow Lies, mohlo to byť vydarenejšie dielko. Možno to okrídlené: „neurazí ani neočarí“ by najviac priliehalo novému počinu Chugger.
Ale možno zmením názor, keď ich niekedy uvidím naživo. Vraj je to zážitok. Vraj…
Lineup:
- David Dahl – spev
- Robin Lagerborg – gitary
- Robert Bjärmyr – gitary
- Lars Skjuttorp – basa
- Eric Skjuttorp – bicie
Hostia:
- Esben “Esse” Hansen – vokál (6)
Tracklist:
- Turning Point
- Pigs to Slaughter
- Flatline
- The Algorithm
- Beg, Burn, Fear
- Polaris
- The Icarian Fall
- Hollow Lies
- The Demons in Me
Rok vydania: 2020
Vydavateľstvo: WormHoleDeath
Youtube ukážka:
Linky:
https://www.chugger.se
https://www.facebook.com/chuggerband
Hodnotenie: 3,5/6
