Agda Bavi Pain (Liter Geňa) – ,,Liter Geňa bol a aj vždy bude“

agda bavi pain 2022

agda bavi pain 2022Košice dali Slovensku aj svetu mnoho významných ľudí – Jonáša Záborského, Waldemara Matušku, Štefana Margitu a ďalších… Medzi nich patrí aj Agda Bavi Pain – spisovateľ, scénarista, dramatik a taktiež hudobník. Pôsobil v punkovej kapele s pekným názvom Liter Geňa. Čomu sa momentálne venuje? Je šanca na reunion Litra? Čo pripravuje do budúcnosti? 

Zdravím Adga, Čo máš nové?

Agda Bavi Pain: Sevas Balevas. Nič. Všetko po starom. Takže po novom sa tomu hovorí „old school“, prípadne „skull“, ale na tom už takým starým lebkám ako ja už nejak veľmi nezáleží. Takže je to všetko čistá smrť. A tak to mám asi naozaj rád.

Veci bežia mimo mňa a ja som stále človek na svojom mieste. Ako vždy pracujem na mnohých veciach naraz, z väčšiny nikdy nič nebude, ale to je údel tohto skurveného šoubiznisu, takže ma to netrápi, únava, stres a smrť ma iba poháňajú ďalej.

Ja to ani veľmi nesledujem, ale pokiaľ viem, tak v bulharčine vyšiel môj prvý román Koniec sveta, ktorý získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru 2008, vyšiel už v dvoch nemeckých vydaniach a v dvoch slovenských vydaniach a podľa jeho  námetu bol natočený film  Babie leto v réžii Gejzu Dezorza.

Pripravuje sa český preklad a vraj aj srbské vydanie. Ale to ja potvrdiť nemôžem, ja ako autor som vždy ten najposlednejší, čo sa o niečom dozvie. S Dezorzovým Lútkovým

Divadlom sme uviedli mimoriadne úspešnú a strhujúcu hru Dukla, údolie smrti, v RTVS momentálne odvysielali konečne aj posledné časti seriálu pre deti Hlavule, ktoré čakali v šuflíku nejaké tie dva-tri roky. A tak ďalej a tak ďalej.

Ty si sa na slovenskej scéne preslávil v punkovej kapele Liter Geňa. Bol som na jednom vašom koncerte na Malej Scéne, Štúdio S. Myslím, že skončil sa hromadnou bitkou na pódiu… vaša telenovela v Excentri, tiež dobrý škandál. My sme z vás vtedy odpadávali – naša smečka, to teda… Existuje nejaké demo?

Agda Bavi Pain: Neviem, čo máš na mysli pod pojmom demo. Ak myslíš demo ako druh média, tak to sa šírilo kedysi na MC kazetách, neskôr v mp3-kách, ale tzv. „oficiálne demo“ sme vo svojich začiatkoch vydali len jedno.

Netuším, koľko kusov to reálne bolo. Zvuky z Pelechu si dnes môžete vypočuť na všetkých digitálnych platformách. Takisto ako legendárne hity ako  Dvere či Okno v podobe singlov s raritnými bonusmi. Malá Scéna, hm? Štúdio S?… Tie názvy mi, bohužiaľ, nič nevravia.

Pokiaľ si dobre pamätám, tak prvé miesto, kde sme hrali, bol Átrium klub, aspoň tak sa to vtedy volalo. Zrušili nás uprostred druhej či tretej skladby. Vnútri bolo celkom pekne narvaté a po našom zrušení odišla trištvrtina divákov, aspoň tak mi to opisovali ľudia, čo zostali vnútri.

Bol som pekne nasratý a keď som sa dral cez tlačenicu von, tak ma iba potešilo, že vonku stál pomerne dosť veľký dav ľudí, ktorí sa dnu ani nedostali alebo nemali na lístok. Veľmi som ocenil, keď som tam videl aj takých ľudí ako legendárny Henych, mozog a telo Nomenmortis, alebo košický punkový pionier Broky a mnoho iných.

Čo sa týka umeleckej performácie v Excentri, tak to nebolo vôbec spojené s Litrom Geňa ani s mojou osobou a o tom, ako to nakoniec prebiehalo, som sa dodatočne dozvedel z novín alebo z počutia.

Nebol som vtedy v Košiciach a na prezentovaných dielach a videách som sa spolupodieľal produkčne a ideovo, aj keď som medzi autormi nebol vôbec uvedený. Pokiaľ si pamätám, tak sa to strihalo u mňa doma… Ale pamäť v mojom veku klame veľmi rada…

Ale napokon v dnešnej dobe si môžete Liter Geňa nájsť kedykoľvek na internete, oficiálne videá na YouTube a hudbu na všetkých digitálnych a streamovacích platformách. Väčšina tvorby je však dosiaľ dobre ukrytá a zabudnutá v kadejakých šuflíkoch, domácich trezoroch či stratená úplne nadobro.

Neuvažoval si o reunione L.G.?

Agda Bavi Pain: V akom zmysle? Liter Geňa je stále živé a funkčné. A aj práve preto, že nikdy nebolo projektované a nemalo ani žiadnu ambíciu byť živou a hrajúcou kapelou aj napriek tomu, že prezentovalo vždy iba poctivo a naživo nahratú živelnú a tvrdú hudbu.

Inými slovami – Liter Geňa bolo od začiatku mŕtve, takže niet čo oživovať a nikdy ani nebolo čo… Keď death, tak poriadne… Pochopiteľne, žiaden death metal, skôr nejaký ten tzv. „death punk“ ako Turbonegro, Misfits alebo Plasmatics a podobné maximálne podozrivé tzv. multižánrové a crossoverové spolky.

A navyše, máš na mysli reunion prvej, druhej, tretej alebo miliónprvej zostavy? Liter Geňa bol a aj vždy bude. Existencia nadpozemských hudobných legiend ako Kiss či Iron Maiden pripúšťa možnosť večného života a slávy aj bez fyzickej prítomnosti jej pôvodných členov.

Gene Simmons aj Paul Stanley sa o tom bez obalu vyjadrili už viackrát v zmysle, že Kiss tu môžu byť, resp. budú aj bez nich samotných. A ja to vnímam úplne rovnako.

Síce sa ani v tom najlepšom sne nemôžem porovnávať s takýmito obrovskými hudobnými monumentami, ale už teraz viem, že aj naša nepatrná činnosť zanechala stopu, vďaka ktorej vyrástlo a vyrastie na Slovensku ešte mnoho zaujímavých osobností a umelcov, ktorí snáď túto krajinu dajú konečne do poriadku o nejakých 50 či 150 rokov.

Nech si robí reuniony kto chce, dôležité je to, čo tým podá ďalej, ďalším generáciám. O nič iné nikdy ani nešlo. Netuším, aký reunion by si ľudia od Liter Geňa vôbec žiadali, ale jediný skutočný reunion – pokiaľ ide o tvorbu a produkciu skupiny – som bohužiaľ iba ja sám: vstávam z mŕtvych každé ráno a každý večer povinne pácham harakiri, a to je pre ľudí asi príliš málo.

Aj keby som vystupoval každý deň v Superstar alebo v centre mesta totálne holý iba s ponožkou na kokote.

Pán Spisovateľ

Ty si sa preslávil aj niekoľkými knihami. Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si začal písať?

Agda Bavi Pain: Nepísanie.

Svoju prvú knihu Spomienky na smrť (Listy panne) si prepisoval na písacom stroji. Viem to od Natálie Novotnej.

Agda Bavi Pain: Aj prepisoval, aj rovno písal. A potom prepisoval a prepisoval donekonečna. Kedysi počítače neboli. Samizdatové vydanie knihy bolo, pochopiteľne, napísané taktiež na písacom stroji a kniha bola následne rozmnožovaná xeroxom a ručne viazaná v klasickej tvrdej väzbe.

Menil si niečo?  (človeka vždy dačo napadne, dačo zlepší) Je každý exemplár originál? Koľko ich bolo?

Agda Bavi Pain: Kedysi sa všetko robilo na písacom stroji a určite nie som sám, komu tento pracovný proces chýba. Od zakladania papiera, cinknutie na konci riadka, ťukanie klávesnice hlboko do noci…

Kedy a čo som mal meniť? Čo bolo, bolo, teraz môžem zmeniť jedine to, čo ešte len bude. A o to nemám vlastne už vôbec žiaden záujem. Ako spomínaš, začínal som na písacom stroji a teda, celé to za tých tzv. starých čias malo úplne iné čaro. Noc, tma, ticho…

A do toho všetkého, do tej veľkej ničoty a prázdnoty – odkiaľsi z neznámej diaľky dolieha len tlmený, ale nástojčivý klepot klávesnice, možno naliehanie, možno len tušenie. Tešil som sa na chvíľu, keď si raz budem môcť dovoliť aj elektronický písací stroj s pamäťou, na ktorom človek mohol na displeji ešte editovať preklepy.

Za čias klasiky sa všetko muselo robiť ručne, škrtať ručne, prepisovať a škrtať a odznova a odznova. Potom prišli počítače. No a to bola zas iná nová výzva. Naučiť sa všetky tie klávesové skratky a ovládanie softvéru, čo uľahčujú proces písania.

Debutová kniha, čiže zbierka poviedok a básní Spomienky na smrť vyšla hrdinsky v zopár kusoch, koľko konkrétne ich bolo, to vedia iní, možno nikto, ja určite nie. Niekoľko z nich bolo v tvrdej väzbe, iné zas kadejaké šalátové vydania.

A ako to už za čias najväčšej slávy DYI a dobrého poctivého samizdatu bývalo, všetko bolo krvopotne ručne vyrábané a každý kus je svojím spôsobom originál. Možno to dokonca niekedy vo vzdialenej budúcnosti bude mať aj nejakú cenu. Ale nič nemá v podstate cenu už dnes, takže nevidím to nijak ružovo.

Čo pripravuješ do budúcnosti?

Agda Bavi Pain: Je toho veľa. Našťastie sa toho už nedožijem. Každopádne už teraz viem, že dokončím z toho len minimum. Isté je len to, že práve kvôli tomu sa mi bude tak ťažko a krvopotne umierať. To bude iná, skutočná bolesť. Ale tomu sa nevyhnem a beriem to ako svoju povinnosť.

Nerád predbieham udalosti, no snáď môžem spomenúť pripravovaný romány zo súčasnosti Ako som skončil so šoubiznisom a Achtung Ku*va! o najstaršom remesle, našej kurevskej morálke a našich skurvených životoch v šoubiznisovom kolotoči.

A, samozrejme, veľa, veľa iných vecí. Ešte tohto roku by snáď mala vyjsť reedícia mojej oficiálne prvej debutovej knihy satanských básní Kosť & Koža, ktorá je už viac ako desať rokov vypredaná a s ňou by mala vyjsť aj nová kniha básní s veľavravným názvom NAPR.

Bežné dni

Čítaš dennú tlač?

Agda Bavi Pain: Síce nie denne, ale áno. A dokonca si ju aj kupujem. A dokonca aj v stánkoch v tlačenej podobe. A čítam ju zásadne iba v noci.

Obľúbené kapely – slovenské, české, zahraničné

Agda Bavi Pain: Bohu-, lepšie povedané Satanužiaľ na toto odpovedať nemôžem jednoznačne a v plnej šírke z profesionálneho aj osobného hľadiska. Ale na prvom mieste bol pre mňa vždy MAIDEN, to je bez debaty.

To už nie je iba kapela, to je inštitúcia, kult, a mňa iba teší, že desaťtisíce eur, čo som do toho vrazil, nevyšli navnivoč a zúročujú sa na cene stále viac a viac. Pre mňa jednoznačne najväčšia skupina všetkých čias.

Ale popritom mám v obľube aj množstvo iných skvelých kapiel tých najrozličnejších žánrov a filozofií, ktoré spája iba to, že to nie sú žiadne sračky a ide o poctivú živú muziku – hlučnú a tvrdú, a môže to byť pokojne aj elektronika.

Neviem, či má vôbec zmysel ich menovať, aby som zbytočne nemrhal priestorom a nezabudol na niečo dôležité. King Diamond, Agnostic Front, Plastic People Of The Universe, Obituary, Six Feet Under, Psí Vojáci, Kvelertak, Jethro Tull, 4 Skins, Celtic Frost, Deep Purple, Bathory, Bolt Thrower, Rotting Christ, Iron Reagan, Cock Sparrer, Turbonegro, ROOT, Danzig, Abbath, GWAR, Impaled Nazarene, Blue Öyster Cult, GG Allin, Satyricon, Umbrtka, Citron, Author & Punisher, Mortiis, Carpenter Brut, Hobo Blues Band, ZVA 12-28 BAND atď. atď. atď.

Dúfam, že som zabudol na stovky ďalších skvelých mien. Nech je mi to odpustené.

Obľúbené knihy – slov., CZ, zahr.

Agda Bavi Pain: Detto, čo pri minulej otázke. Faustiáda od Záborského, Demokrati od Jesenského, Cesta životom od Jégého, Satanská biblia, všetko od Rakúsa, Pelca, Ondruša, Máraia atď atď atď.

Z poézie hlavne Kostka Neumann, Štrpka, Stacho, Buzássy, Ferenčuhová, Habaj, Šulej a mnohí iní… A ešte obľubujem všetky mesianistické básnické klokotania od Hroboňa. Teraz mi nič viac nenapadá, takže viem naisto povedať len to, že sú to stovky a stovky diel od stoviek autorov.

Odmalička som sa zameriaval hlavne na domácu tvorbu, teda československú, a všetku tzv. „povinnú“ literatúru som mal s radosťou – a celkom nepovinne – prečítanú dávno vopred. Komplet celú tvorbu Tajovského, Hviezdoslava, Kukučína, Vajanského, Kráľa atď. atď. atď.

Zo súčasných autorov prózy preferujem Vilikovského, Pišťanka, Dušeka, Ballu, Vadasa, Kostelanského atď. atď. atď. Nech mi odpustia všetci tí, ktorých som tu na tomto mieste neuviedol. Nech zhorím v pekle.

Obľúbené filmy – slov., CZ , zahr.

Agda Bavi Pain: Platí opäť to isté ako pri predošlých otázkach. A navyše som ja sám študoval filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU.

Takže len tak narýchlo, čo mi momentálne napadne: Ga, ga – sláva hrdinom, Titánia, Titánia alebo noc dvojníkov, Pestrobarvec petrklíčový (ukážkový príklad úskalí, ktoré sprevádzajú distribúciu a uvedenie titulu z pôvodného jazyka (Duke Of Burgundy), čiže po slovensky „Jájovník prvosienkový“), King Kong z r. 1933 aj 1976, Dobrý, zlý a škaredý a vôbec všetko od režisérskych ikon ako Sergio Leone, Jean-Jacques Annaud, bratia Kaurismäkiovci, Martin Hollý, István Szabó, Dennis Hopper, Clint Eastwood, Viktor Kubal a mnohých, mnohých ďalších.

Z hercov fičím posledné roky na Danielovi Auteuilovi, ktorý snáď v živote nehral v žiadnom zlom filme, dlhé roky milujem herecké legendy ako Bodrogy Gyula či Jerzy Stuhr…

Čo sa týka našej domácej produkcie, tak jednoznačne najlepší slovenský filmový počin – minimálne ten najlepší  ponovembrový – je film Všetko, čo mám rád od Martina Šulíka. Celkovo je však pre mňa najlepším filmom všetkých čias Barón Prášil od  Karla Zemana. Takže tak.

Prečo si sa rozhodol žiť v Blave?

Agda Bavi Pain: Otázka priamo na telo. Patrím jednoznačne k hardcorovým košickým patriotom a ako si si iste mohol všimnúť, aj napriek tomu, že viac ako polovicu života žijem v Bratislave, tak stále sa prehlasujem za košického Staromešťana a som na to aj právom hrdý, aj keď vlastne vôbec netuším na čo.

Takéto prejavy sú podľa starých noriem prejavom malomeštiactva. No a keďže na Slovensku je aj hlavné mesto, aj druhé najväčšie mesto Košice v podstate malým mestom, tak je to podľa mňa úplne v poriadku.

Vždy, keď sa ma v Bratislave pýtajú, odkiaľ pochádzam, s radosťou odpovedám, že z hlavného mesta – z Košíc. A poznám mnohých Košičanov, ktorí sa zaprisahávali, že nikdy v živote nevkročia do Bratislavy, dokonca sa tým chválili a boli hrdí, že v živote ani neboli v Bratislave, napokon, aj ja som bol jedným z nich.

No bohužiaľ Košice sú stále len druhé najväčšie mesto Slovenska a k tomu pochopiteľné patria aj mnohé regionálne obmedzenia či negatívny vplyv takzvaného efektu sociálnej bubliny. Takže keď som v literatúre či filme, respektíve v tzv. umení všeobecne chcel niečo dokázať, musel som jednoducho ísť do toho prvého najväčšieho slovenského mesta, čiže do Bratislavy.

Nič iné za tým nie je a ja som v Bratislave večným cudzincom, no cudzincom som už aj v rodných Košiciach. Moje okolie sa v podstate vôbec nezmenilo, keďže aj tu bývam v Starom meste, takisto ako v Košiciach.

A takisto ako v Košiciach, ani v Bratislave nepoznám názvy ulíc, keďže mám všetko hneď poruke, hlavnú vlakovú stanicu mám na pár krokov rovnako ako všetky najdôležitejšie krčmy a hudobné kluby ako napr. MMC, A4 alebo legendárny Randal či ešte legendárnejšiu košickú Tubu.

Je v podstate úplne jedno, kde momentálne žijem, no a napokon, Košice sa od čias mojej mladosti hrozne zmenili a ja mnohokrát už iba žasnem, že toto moje domovské a rodné mesto vlastne už ani nespoznávam.

Tvoj prvý koncert v živote? Ako taký… Tvoj prvý rockový koncert?

Agda Bavi Pain: S otcom som musel odmalička chodiť na operu a na koncerty vážnej hudby. Môj prvý rockový koncert však bolo vystúpenie legendárnej kapely Citron, ktorá vtedy mierila absolútne na vrchol a ja som mal to potešenie ju pri tejto fenomenálnej ceste sledovať. Bolo to v starej športovej hale v Košiciach.

Pôvodný termín bol presunutý, a keďže v tej dobe neexistoval internet a informácie sa šírili veľmi pomaly, hala bola obkľúčená tisícmi fanúšikov, vlasatých indivíduí a výrastkov, ktorí o zrušení a presunutí koncertu na iný dátum vôbec netušili a ktorí boli za éry komunizmu považovaní za protištátne živly.

Policajti museli rozháňať dav a bolo úžasné byť na takejto diverznej akcii už v pomerne mladom veku, mal som vtedy približne deväť-desať rokov a bol som tam navyše spolu s mojím bratom, ktorý bol ešte o dva roky mladší.

Presunutý koncert sprevádzal rovnaký ošiaľ a navyše nás čakalo obrovské prekvapenie v podobe nového speváka Láďu Křížka, ktorého sme si všetci hneď a zaraz zamilovali. Podotýkam, že to bolo cca rok pred vydaním Radegasta.

Množstvo fanúšikov tvrdej hudby vtedy fandilo Tublatanke, no pre mňa ich hudba bola naivná a pionierska, proste príliš mäkká a poplatná režimu, takže som na ich koncerty zásadne nechodil a patril som do opačného tábora citronistov.

Ozajstný veľký rockový koncert som zažil až v 16. rokoch, keď som mal to šťastie vidieť svoju celoživotnú lásku Iron Maiden na gigantickom koncerte v Doningtone v r. 1992. Našťastie, odvtedy som ich videl už viac ako 22-krát.

Bol som aj na prvom európskom reunion koncerte v Paríži 9. 9. 1999, keď sa do kapely vrátil Dickinson so Smithom, a to nerátam množstvo koncertov v rámci ich sólových projektov.

Naposledy som takto bol v novembri minulého roku v maďarskom Györi na koncerte tamojšieho filharmonického orchestra, ktorý s Dickinsonom a Rogerom Gloverom z Deep Purple hral Concerto for Group and Orchestra od zosnulého klávesáka Jona Lorda. Tohto roku som, bohužiaľ, zvládol iba dva koncerty Maiden v Budapešti a v Prahe.

Cestuješ? Aké miesta si navštívil?

Agda Bavi Pain: Cestujem vkuse a zadarmo, kam len chcem. V duchu. Ak však mieriš na geografické premiestňovanie mojej pozemskej fyzickej schránky, tak necestujem, na cestovanie nemám čas, cestovanie ma nebaví, cestovaním sa nudím.

Síce sa nezabijem, keď musím cestovať napr. na čítačku alebo na verejné vystúpenie, ale nijak nejasám. Svet okolo mňa je len akási pomyselná tapeta a ja pri pohľade na ňu neprežívam nič vnútorné, nijak neplesám, skôr naopak, zarmucuje ma pominuteľnosť a márnosť všetkej tej krásy naokolo, nemožnosť preniknúť do nej ani si nič reálne z nej odniesť.

Navyše, keď rodičia ešte žili, tak sme museli s nimi povinne absolvovať všetky dovolenky a precestovať celé Turecko, Taliansko, Grécko, Rusko atď. a pochodiť v tej najväčšej žiare slnka vlastnými nohami všetky pamätihodnosti. Našťastie si z toho takmer vôbec nič nepamätám.

Slnko, vône, ľudí. Napríklad v Rusku som v roku 1980 prvýkrát v živote videl skutočného žobráka. Pred chrámom. Bez nôh. No ale aby som sa vrátil k tvojej otázke – jedným z miest, ktoré som v živote navštívil a ku ktorému navyše chovám aj rešpekt a úctu, je Jeruzalem.

Toto mesto spája na jednom mieste hneď niekoľko svetových náboženstiev, a satanizmus je jedným z nich. Pojem pekla vznikol práve z pomenovania priekopy za hradbami mesta Gehenna, smetisko a semenisko všetkého zlého, kam sa hádzalo všetko nepotrebné vrátane novorodencov, takže sa z neho, pochopiteľne, stalo synonymum pre naše staré dobré a milované peklo.

Tam teda pocestujem veľmi rád a kedykoľvek. Po tom všetkom si to snáď trošku aj zaslúžim.

Ďakujem za rozhovor

Linky:
https://levelmusic.lnk.to/O4uS3D
https://www.youtube.com/c/kemafia/videos
https://www.youtube.com/playlist?list=PL5437835540E198E6

Profilovka: http://stojatavoda.blogspot.com/2016/03/co-ta-bavi-agda-bavi.html

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.