Fínsko je vo svete známe hlavne vďaka formáciám ako Stratovarius, Sonata Arctica, Children of Bodom atď… Ale, samozrejme, metal sám o sebe nie je jediný žáner, ktorému sa darilo v tejto krajine. Dôkazom sú „temní rockeri“ The 69 Eyes. Za viac než 35 rokov svojej existencie sa pretransformovali z lokálnej glam-rockovej bandy na teleso, ktoré zadefinovalo a svetu predalo estetiku „goth ’n’ rollu“. Ich cesta nie je len o hudbe. Je to prípadová štúdia o udržaní si integrity a vizuálnej identity v priemysle, kde sa trendy menia rýchlejšie než samotní interpreti, a autenticita býva prvou obeťou komerčného tlaku.
Monolit, ktorý čas nezlomil
V dynamickom a často krutom svete šoubiznisu je takmer neslýchané, aby kapela zotrvala v rovnakej zostave viac než tri desaťročia. Od roku 1992, keď pôvodného bubeníka Lotta nahradil Jussi 69, sa zostava The 69 Eyes nezmenila. Jyrki 69, Bazie, Timo-Timo, Archzie a Jussi tvoria monolit, ktorý spoločne prešiel všetkými etapami vývoja – od éry vinylových sedempalcov až po éru streamingu.
Táto stabilita je v ich zvuku cítiť. Začínali s glam metalom. Kritici ich prirovnávali k fínskym legendám Hanoi Rocks či Smack. Nahrávky Bump ‚n‘ Grind (1992) či Savage Garden (1995) boli postavené na ostrých gitarách a odkaze 80. rokov. Ešte predtým však stihli vydať kompiláciu Motor City Resurrection (1994), ktorá zhromaždila ich ranný materiál.
Posledným závanom čisto glamovej éry bol album Wrap Your Troubles in Dreams (1997). Titulná pieseň bola o desať rokov neskôr znovu nahraná pre album Angels.
Zlom však nastal s príchodom milénia. Do svojho prejavu začali nasávať temnotu gothic rocku, ovplyvnenú bandami ako The Sisters of Mercy, The Cult či The Mission. Práve toto spojenie dravého rock’n’rollu a gotickej pochmúrnosti vytvorilo ich unikátny rukopis, ktorý definitívne potvrdil prelomový album Wasting the Dawn (1999).
Sex, krv a rock’n’roll: Filozofia bez kompromisov
Frontman Jyrki 69, muž s hlbokým barytónom, ktorý v sebe nesie ozveny Elvisa Presleyho aj Jima Morrisona, má o identite kapely jasno. V čase, keď sa severná Európa zmietala vo vlne folk-metalu a hudobníci sa pretekali v tom, kto zahrá zložitejšiu partitúru, on stavil na primárne pudy.
V jednom z rozhovorov to zhrnul s úprimnosťou veterána:
- „Role-playing hry? Nie pre mňa. Pivo a ľudovky? Tiež nie. Môj svet je sex, krv a rock’n’roll. Rytmus prebúdza túžbu — je to o tajomstve, o noci, o veciach, ktoré sa dejú až po zotmení.“
Tento postoj nie je len pózou pre objektívy fotografov. Pre muzikantov je to životný štýl. Ich vizuál – neodmysliteľná čierna koža, slnečné okuliare nosené uprostred noci a precízne upravené havranie vlasy – sa stal ich druhou kožou. Inšpiráciu nehľadajú v aktuálnych trendoch na Instagrame, ale v klasickej kinematografii (The Lost Boys, diela Johna Carpentera…).
Podľa Jyrkiho polovica ich piesní sú „wannabe movie songs“ – skladby, ktoré túžia byť soundtrackom k filmom, ktoré existujú v ich predstavách.
Prepojenie Helsínk s Hollywoodom: Od Tavastie po Sunset Strip
Hoci sú The 69 Eyes bytostne spätí s fínskou metropolou, ich stopa v americkej popkultúre je nečakane hlboká. Kľúčovým momentom bolo priateľstvo s Bamom Margerom, hviezdou MTV a hnutia Jackass. Margera, fascinovaný ich štýlom, pre ,,Vampírov“ režíroval niekoľko ikonických videoklipov, vrátane hitu Lost Boys, ktoré natáčali priamo v Hollywoode a Philadelphii.
Počas ich najväčšieho rozmachu vypustili do sveta:
- Blessed Be (2000): obsahoval prvý zlatý singel Gothic Girl
- Paris Kills (2002): vo Fínsku dosiahol platinu
Kúsky Devils (2004) a Angels (2007) potvrdili ich dominantné postavenie na domácej aj medzinárodnej scéne.
Toto prepojenie im otvorilo dvere do amerických obývačiek a na obrazovky MTV v čase, keď televízia ešte formovala vkus mládeže. Dualita medzi chladnými, melancholickými Helsinki a dekadentným, drsným Hollywoodom sa stala ústredným motívom ich tvorby.
Jyrki hovorí:
2. „Hollywood nás skutočne ovplyvnil. Život v Kalifornii je vždy snový a zároveň zatienený drámou. Je to neodolateľné miesto a pre nás bude večným zdrojom inšpirácie.“
Táto inšpirácia vyvrcholila pri nahrávaní počinu Back in Blood (2009). Chlapci sa vtedy presunuli do Los Angeles, kde pod taktovkou producenta Matta Hyda (ktorý pracoval aj so Slayer) vytvorili jednu zo svojich najtvrdších platní.
Neskôr pokračovali albumom X (2012) s hitmi Red či Borderline a v roku 2016 uzrel svetlo sveta Universal Monsters. Druhú dekádu nového milénia uzavreli nahrávkou West End (2019), ktorý Jyrki opísal ako reflexiu konca západného sveta a oslavu života napriek temným náladám.
Jyrki spomína na toto nahrávanie ako na „koncentračný tábor rock’n’rollu“, kde Hyde z nich doslova vyžmýkal krv a slzy, aby z nich opäť urobil nebezpečne znejúcu rockovú mašinu.
Intelekt skrytý za oponou temnoty
Jedným z najfascinujúcejších aspektov The 69 Eyes je kontrast medzi ich „vampírskym“ imidžom a osobnosťou ich lídra. Jyrki 69 nie je len rockerom, ktorý sa túla nocou. Je to vzdelaný muž, ktorý v rodnom Fínsku získal magisterský titul z analytickej chémie a neskôr aj z počítačových vied.
To mu umožňuje pristupovať k tvorbe s určitým nadhľadom a koncepčným myslením, ktoré u bežných rockových kapiel často absentuje.
Okrem hudby píše knihy, kreslí komiksy a angažuje sa v rôznych kreatívnych projektoch. Jeho postoj k vzdelaniu a sebarozvoju je prekvapivo pragmatický:
3. „Bol som jednoducho dobrý chlapec. Študoval som, kým ma kapela nezačala naplno zamestnávať. Chcem vo svojom živote staviť na veľa vecí. Život je zadarmo, človeče. Smrť je tiež zadarmo.“
Súčasnosť: Death of Darkness a neutíchajúci hlad
The 69 Eyes nestagnujú. Ich trinásty štúdiový album Death of Darkness (2023) je dôkazom, že recept na goth ’n’ roll je stále funkčný. Podľa Jyrkiho slov znie, akoby bol napísaný pred dvadsiatimi piatimi rokmi – je melancholický, temný, no plný energie, ktorú doň vniesol mladý producent, nezaťažený 80. rokmi.
Zaujímavým momentom ich novšej éry sú aj nečakané spolupráce. Či už ide o južanskú gotickú baladu This Murder Takes Two, kde hosťuje ich dlhoročná priateľka Kat Von D, alebo o spoluprácu s legendárnou americkou skladateľkou Diane Warren na power balade Fade To Grey (2024). The 69 Eyes sa neboja prekračovať hranice žánru, kým zostávajú verní svojej čiernej estetike.
Prečo na nich stále záleží?
The 69 Eyes sú kultom, ktorý nepotrebuje vyhrávať hitparády, aby potvrdil svoju existenciu. Sú tu pre tých, ktorí v hudbe hľadajú atmosféru starých hororov, špinavých rockových klubov a pocit, že noc je miestom slobody. Ich sila tkvie v autenticite. Keď Jyrki 69 povie, že stále nosí tú istú koženú bundu z konca 80. rokov, nie je to metafora – je to fakt.
Pre nového poslucháča sú bránou do sveta, kde sa gotická elegancia stretáva s dravosťou ulice. Pre starého fanúšika sú istotou v neistom svete.
Ako hovorí Jyrki so svojím typickým úškrnom:
4. „The 69 Eyes je veľmi unikátna kapela a ja len dúfam, že si ju ľudia dokážu užiť aspoň tak, ako si ju užívame my. Noc je mladá a život je krátky. Poďme si dať drink.“
Diskografia:
- Savage Garden (1995)
- Wrap Your Troubles in Dreams (1997)
- Wasting the Dawn (1999)
- Blessed Be (2000)
- Paris Kills (2002)
- Devils (2004)
- Angels (2007)
- Back in Blood (2009)
- X (2012)
- Universal Monsters (2016)
- West End (2019)
- Death of Darkness (2023)
Linky:
https://www.69eyes.com/
https://www.facebook.com/the69eyes/
https://www.instagram.com/the69eyesofficial/
Citáty:
- https://www.loudersound.com/features/69-eyes-jyrki-69-interview-back-in-blood-2009
- https://69eyes.com/bio
- https://www.justarocknrolljunkie.com/the-69-eyes-jyrki-69-interview
- https://69eyes.com/bio
Milá čitateľka, milý čitateľ,
Máme na teba malú prosbu. Ak sa ti článok páčil, daj nám like na sociálnych sieťach. Veľa to pre nás znamená. ❤
Pomôžeš tým nielen nášmu magazínu, ale aj celej metalovej komunite. 🤘
Zároveň - neunikne ti žiadna podstatná správa. Ďakujeme 🙂 .
