Brutal Assault, deň druhý; 6.8.2026; Pevnost Josefov – Jaroměř

Brutal Assault, 2. deň: Ochladenie s dažďom a večer špeciálne sety

Po prvom pekelnom dni nás druhé ráno Brutal Assaultu privítalo príjemným dažďom. Ochladenie bolo viac ako vítané. Keďže som mal v pláne byť v pevnosti už dosť skoro, dúfal som, že prestane pršať. Nestalo sa tak, a teda neostávalo nič iné, len sa vyzbrojiť pršiplášťom a vyraziť už o 11:05 na dánskych Baest.

Tí hrajú poriadne našľapaný death metal a už v takú skorú hodinu a za nie priaznivého počasia dokázali pritiahnuť celkom veľký dav. Táto dánska beštia nám ponúkla do dažďa skvelý set s krištáľovo čistým zvukom.

Hoci hrali asi len polhodinku a stihli len 6 pesničiek, určite by som ich zaradil medzi legendárne doobedňajšie sety Brutalu z minulých rokov, ako napríklad LIK alebo Crisix.

Počas poslednej skladby sa spevák vybral priamo medzi divákov do stredu circle pitu so svojím stojanom na mikrofón a aj s kamerou. A žiadal, aby ľudia okolo neho tancovali ako Dáni počas Vianoc okolo vianočného stromčeka, očividne je u nich takáto tradícia 😀 Publikum, samozrejme vyhovelo a poriadne to na záver roztočilo.

Po Baest som mal cca trojhodinové okno, keď ma nelákala žiadna kapela, a v pláne som mal prechádzku po hradbách pevnosti. Bohužiaľ, stále pršalo a znova som sa tam nedostal ani po zvyšok podujatia.

Tak aspoň bol čas pozrieť si nejaký ten doplnkový program. Avšak najprv ešte pivko v jednom z dvoch barov, kde je takáto možnosť. Aj v tomto je Brutal Assault unikátny – pár metrov od pódií sa dá sadnúť ako v nejakej hospode a dať si pivo normálne do skleneného krígľa.

Na výber sme mali až 17 druhov piva (minulý rok dokonca 21), čo je takisto nevídané na metalových festivaloch v našich končinách. Okrem klasík ako Plzeň, Kozel, nealko Birrell, bol k dispozícii Radegast, na také bežné popíjanie ako stvorený. Špeciálne jedenástka Ratar.

Okrem toho bolo aj niekoľko špeciálov od pivovaru Elektrárna. Napríklad dvojica kyseláčov perfektných na leto, višňový a malinovo-ostružinový, tmavý kávový stout Cotel alebo Trooper Saturn v spolupráci s Iron Maiden.

Pre veľký úspech z minulého roka sa vrátila Session IPA Emperor, znova navarená priamo pre Brutal Assault.

Cez prestávku som navštívil aj expozíciu pevnosti za symbolických 30 korún. Dalo sa tam dozvedieť stručne o jej histórii, o postupnej obnove tejto pamiatky. Zároveň sa tam dali pozrieť rôzne dobové artefakty, ako nájdená munícia rôzneho druhu, pôvodné dvere a mreže, a ďalej všelijaké predmety nájdené počas prác v pevnosti. Musím spomenúť aj  repliky kanónov. Fajn výstava, ale zase nič, čo by bolo treba bezpodmienečne vidieť.

Po obehnutí zopár stánkov s platňami a pár náhodných stretnutiach so známymi bol čas na návrat k hudbe. Na Obscure Stage sa už pomaly chystali doomoví Castle Rat z USA. Vo svete pútajú čoraz viac pozornosti.

Z veľkej časti je to kvôli sporo odetej frontmanke, známej ako The Rat Queen. Jej zaujímavý hlasový prejav a pódiová prezentácia zaujmú nejedno, nielen mužské, oko.

Castle Rat majú svoje akcie koncipované ako príbeh fiktívnej ríše. Inak tomu nebolo ani na Brutal Assaulte a na pódiu sme mohli vidieť choreografie súbojov a prepracované kostýmy jednotlivých členov. Už spomínaná frontmanka ako Potkania kráľovná, basák ako morový doktor, gitarista ako gróf a bubeník ako druid.

Fantasy tematiku majú teda zmáknutú na jednotku. Nezaostáva ani hudba a ocenili to aj diváci. Ich odozva bola fantastická. No vyskytol sa aj technický problém. Niekoľkokrát im na pár milisekúnd vypadol hlavný zvuk, čo pôsobilo extrémne rušivo. Našťastie, potom som to už nezažil pri žiadnom z vystupujúcich.

Potom už bolo treba utekať k hlavným pódiám. Na programe bolo ženské nu-metalové zoskupenie Kittie z Kanady. Dámy súkali jeden song za druhým, skoro bez príhovorov k publiku.

Hrali najmä z posledných dvoch nahrávok Fire a I’ve Failed You (hoci je medzi nimi 13 rokov rozdiel). Zo známej prvotiny Spit zazneli len 2 kúsky.

Aj keď sa baby snažili, mňa až tak neohúrili. Ani sám neviem prečo, ale proste je to tak. Speváčka a gitaristka Morgan Lee Lander naživo úžasne growluje. No čistý spev je miestami trochu čudný. Zato druhá gitaristka Tara McLeod naozaj vynikala

Hneď vedľa pokračovali Bleed From Within, metalcoristi zo Škótska. Toto leto som ich videl viackrát, ale na Brutali boli suverénne najlepší.

Chalani sa neskutočne bavili, ich výkon bol úplne uvoľnený, no zároveň maximálne sústredený. A keď povedali, že Brutal Assault milujú, tak to im verím na 100 %, pretože sršala z nich nefalšovaná radosť.

Polovicu setlistu tvorili kúsky z poslednej platne Zenith a naživo fungujú fantasticky. Okrem toho sme sa dočkali aj pár špeciálnych hostí. Prvým z nich bola speváčka Hannah Boulton, doprovodná vokalistka z ich štúdiových počinov.

A druhý hosť bol trochu nečakaný, na jeden song si zavolali speváka z Baest. Scott Kennedy (vystupujúci v kilte) sa priznal, že Baest zbožňujú, a apeloval na ľudí, aby ich čo najviac podporovali.

Počas ich setu sa odohral ešte jeden zábavný moment. V publiku bola fanúšička Tereza s transparentom, že má pre nich Irn-Bru. Táto limonáda je v domovskom Škótsku populárnejšia ako Coca-Cola alebo Pepsi.

Kapela bola týmto gestom totálne unesená a potešená. Jednu plechovku si otvorili hneď na pódiu:D Tento darček mal dokonca taký úspech, že Terezu zavolali pozrieť aj do backstage.

Ide do tuhého

A zase naspäť na Obscure Stage, kde nasledovala moja srdcovka Death Angel. Samozrejme, predviedli úžasné vystúpenie. Aj keď to nebola taká bomba ako v Bratislave, určite to bol jeden z najintenzívnejších koncertov festivalu.

Plocha pod pódiom bola totálne zaplnená thrashovými maniakmi. Tí sa nezastavili celých 40 minút. Moshpit sa zastavil len medzi pesničkami a lietali v jednom kuse. Za tých 40 minút ich museli byť desiatky.

Death Angel poňali tento kratší set ako prierez svojou tvorbou – od debutu The Ultra-Violence až po najnovší singel Cult of the Used.

Po Death Angel som už utekal späť na hlavnú plochu, aby som stihol aspoň záver špeciálneho vystúpenia Waltari so symfonikmi Bohemian Symphony Orchestra Prague. Waltari aj s orchestrom prišli zahrať kompletnú kultovú platňu Yeah! Yeah! Die! Die! Death Metal Symphony in Deep C z roku 1996.

Fúzia death metalu, vážnej hudby a operného spevu bola v tej dobe niečo neslýchané. A po 30 rokoch prišli tento projekt ukázať naživo na Brutal Assault. V pôvodnej zostave Waltari, ktorá tento album nahrala, a so špeciálnymi hosťami. Nimi boli: gitarista Sami Yli-Sirniö z Kreator, gitarista Tomi Koivusaari z Amorphis (tu ako vokalista) a operná speváčka Laura Ruusumaa ako anjel.

Za tie roky si táto nahrávka získala množstvo fanúšikov. Čiže toto vystúpenie bolo pre mnohých splneným snom. Aj keď toto ide hudobne mimo mňa, som rád, že na Brutal Assaulte sa dajú zažiť aj takéto špeciálne koncerty. Tento sa dal vychutnať o to viac, že zvukári si spravili úžasnú prácu. Jasne bolo počuť muzikantov, všetky hlasy aj orchester.

Po obrovskom aplauze pre Waltari a orchester pre mňa nastal čas nájsť niečo na večeru, trošku si oddýchnuť a vybrať sa na podpisovku ,,Anjelov“. Chlapi boli výborní ako vždy. Všetko ochotne každému podpísali. Inak, na Brutale hrali prvý raz (predtým tu bol iba spevák Mark pred rokom s Kerrym Kingom) a veľmi sa im páčilo zasadenie tejto akcie do vojenskej pevnosti.

Keďže Death Angel na podpisovku niekoľko minút meškali, vedel som, že z jedného z headlinerov stihnem iba pár posledných skladieb. Reč je o amerických Body Count na čele s legendárnym rapperom Ice-T. Organizátori sa ich pokúšali zlanáriť už viackrát, avšak podarilo sa im to až tento rok.

Kým som sa tam dostal, Body Count sa už lúčili s divákmi. Skončili dobrých 10 – 15 minút skôr. Mám pocit, že tohto roku sa „rozmohl takový nešvár“, niečo podobné sa stalo u viacerých, takže účinkujúci nevyužili pridelený hrací čas.

Neviem, ako toto riešiť a či sa to vôbec dá, ale mne to trochu príde ako nerešpektovanie fanúšikov. Predsa, ak mám pridelenú napríklad hodinu (a mám za to aj zaplatené), tak nezahrám len 50 minút, nie?

Z večerného programu som si na piatok vybral dve zoskupenia. To prvé boli fínski Amorphis. Tí sú u nás pečení-varení, ale na Brutal Assault sa vrátili po dlhých 9 rokoch.

Na pódiu sa s nimi objavila aj kulisa lebky zrejme nejakého vtáka, pekne to dotváralo špecifickú atmosféru ich vystúpenia. Nebolo to síce to najlepšie, čo som od nich zažil, ale stále to bol veľmi dobrý set s vynikajúcim soundom. Nič extra, skôr štandard.

Bol som zvedavý na kúsky z posledného albumu Borderland. Fungovalo to super. Početný dav vyzeral tak, že si to užíva tiež. Samozrejme, najviac ožil pri hitovkách Silver Bride alebo House of Sleep.

Druhé hudobné teleso, ktoré som mal v piatok na pláne, boli francúzskí Carpenter Brut hrajúci darksynth. Brutal Assault ponúka miesto (dokonca aj v hlavnom hracom čase) nielen metalovým zoskupeniam, ale aj interpretom mimo tradičnej rockovo-metalovej škatuľky.

Fungovalo to náramne. Priestor na hlavnom Emperor’s Square sa zmenil na perfektnú temnú ,,diskotéku“. Ľudia sa bavili, tancovali, moshovali aj surfovali.

Spolu so skvelou svetelnou a video šou sa jednalo o vystúpenie s jednou z najlepších atmosfér v rámci tohtoročného Brutalu. Pomohli aj nasamplované hlášky (u Carpenter Brut novinka). Medzi songmi ich rozžhavenému publiku púšťal mastermind Franck Hueso.

Zamrzeli občasné technické problémy a tým pádom dlhšie pauzy medzi jednotlivými piesňami. Zbytočné hluché miesta. Proste to tak neodsýpalo, ako by mohlo a malo.

Novinke Leather Temple patrila polovica programu. Tú ešte nemajú fanúšikovia až tak v krvi (a povedzme si úprimne, nové veci nie sú také dobré ako staršie). Preto sa ľudia zo začiatku veľmi nechytali. Ale akonáhle zazneli tie staré, to už bolo iné kafe.

Záverečná pecka Maniac pôvodne od Michaela Sembella bola už len dokonalou čerešničkou na torte pre roztancovaných metalistov.

Záver

V sobotu ma čakal extra dlhý program, a tak po Carpenter Brut som to zabalil. Druhý deň Brutal Assaultu priniesol niekoľko zaujímavých momentov, polka festu bola za nami a to lepšie nás ešte len čakalo.

Pokračovanie