Brutal Assault, deň prvý; 5.8.2026; Pevnost Josefov – Jaroměř

Brutal Assault, 1. deň: Neuveriteľný comeback a pekelné počasie

Aj keď sa Brutal Assault začína už v utorok tradičným warm-upom, ja som dal ešte prednosť úžasnému eventu Judas Priest v Bratislave. Dorazil som teda až v stredu doobeda, práve na plnohodnotný začiatok celého podujatia.

Kým sa pustíme do detailného rozboru fesťáku, tak sa rovno ospravedlňujem všetkým fanúšikom black metalu. Tento štýl ide úplne mimo mňa. 🙂

Môj každoročný brutalovský plán zahŕňa stihnúť čo najviac thrashmetalových kapiel a potom si to namixujem rôznym old school deathom, progressivom, melodic deathom, no nepohrdnem ani kvalitným darksynthom a modernejšími žánrami ako metalcore/deathcore.

Brutal Assault a jeho neuveriteľný už 29. ročník mali pôvodne zahájiť hardcoroví Guilt Trip. Po zrušení turné Crowbar však dostali ich neskorší slot a na úvod sme mali poľských doomerov Belzebong.

Pár dní vopred sa nedajú robiť zázraky, ale Belzebong podľa mňa nebola práve najšťastnejšia voľba. Ich uťahaná inštrumentálna tvorba zvádzala v stúpajúcich teplotách skôr k driemotám. Na začiatok by som si predstavoval niečo živšie ako práve Guilt Trip.

Kým dohrali Poliaci, dobil som si kredit na čipe a zaobstaral niečo na pitie. Okrem tradičných miest bol pripravený aj kontajner na samoobslužné dobíjanie. Jednoduché a rýchle. Trvalo to asi minútu. Oceňujem príležitosť dobiť si čip online cez appku, čo predošlé roky nebolo možné.

Za to veľký palec hore, človek si mohol pridať peniaze hocikedy a hocikde. Snáď to tak bude nastálo.

Po otvaráku už nasledovali prví, ktorých som chcel vidieť – britskí thrasheri Onslaught. Tí nám zadelili pekný old school set, pretože tohto roku je to už 41 rokov od debutu Power From Hell a 40 rokov od druhej platne The Force.

Keď bol obed, pred Sea Shepherd stage sa zišiel poriadny dav a rozbehol sa aj prvý z nespočetných circle pitov festivalu. Onslaught rúbali tie svoje staré songy vynikajúco, srdcia starých thrasherov museli zaplesať, mňa takisto veľmi bavili.

Po nich nastal presun na Obscure stage na druhú stranu areálu. Toto pódium a najmä jeho obsadenie sa stalo asi najdiskutovanejšou vecou tento rok. Prechádzkou areálom sa dalo všimnúť, že väčšina vecí zostala na starom známom mieste.

Bary, uličky s jedlom aj mnohé konkrétne stánky sú stále tam, kde ich čakáte každý rok. Všimol som si lepšie označenie niektorých miest, hlavne miesta s pitnou vodou.

Prvou formáciou prvého dňa na spomínanom pódiu boli mladí americkí deathmetalisti 200 Stab Wounds.

Zo štúdiových nahrávok sa mi ten death metal v ich podaní pozdával viac ako dosť. Hutné riffy, tempo ako stvorené na headbanging – smrtiaca atmosféra. Naživo to však bolo zo začiatku také nemastné-neslané, potom o niečo lepšie.

Veľkú „zásluhu“ má na tom aj horší zvuk. Prišlo mi to dosť prebasované a gitary bolo počuť strašne slabo, nedalo sa poriadne vychutnať si tie skvelé riffy. Hudobníci sa však snažili. Odmenou im bol zaplnený pľac pred pódiom.

Ide do tuhého

Na rovnakom stage-i sa potom jemne zjemnilo. Nasledovali totiž Armored Saint so svojím klasickým heavy/thrash metalom. Museli sme si trochu počkať asi o 5 minút dlhšie kvôli problémom so zosilňovačom gitaristu Jeffa Duncana. A oplatilo sa.

Vystúpenie bolo jedným slovom úžasné. Kapela si to náramne užívala a celé to malo proste ppč atmosféru.

Veľa robí charizma speváka Johna Busha. Klasické pódium mu bolo malé, a tak sa párkrát vybral aj rovno pred prvý rad fanúšikov, ku kameramanom alebo aj na repro sústavu. A jeho hlas rokmi nestráca nič zo svojho rozsahu a kvality.

Čo sa týka čistého spevu, tak John patril medzi najlepších spevákov fesťáku. Budúci rok sa ho dočkáme v pevnosti opäť. Nie so ,,Saintmi“. Dorazí so špeciálnym Anthrax setom.

Armored Saint začali pesničkou Close to the Bone z najnovšieho albumu Emotion Factory Reset. Inak stavili na debut March of the Saint. Okrem toho zazneli aj single z novšej éry, ako napríklad Win Hands Down.

Na hlavnom pódiu sa už pripravovali ďalší podobného strihu, znovu aktívni Metal Church s novou zostavou. Predovšetkým rytmická sekcia púta pozornosť – Ken Mary (Flotsam and Jetsam) na bicích a legendárny David Ellefson (ex-Megadeth) na base.

Obaja páni zapadli do ,,cirkvi“ výborne, nepútali na seba zbytočne pozornosť, len držia hudobný základ.

Z nového vokalistu Briana Allena (ex-Vicious Rumors) som sem-tam dvíhal obočie, najmä kvôli jeho niektorým hláškam medzi pesničkami. Spevu sa nedá vytknúť nič, jeho „ječák“ je skvelý a perfektne zapadá do ich hudby.

Z posledného počinu Dead to Rights zaznela iba pesnička F.A.F.O.. Inak sa, samozrejme hralo zo starých klasík – rovnomenného a The Dark. Metal Church som videl prvýkrát a som za to rád. S odstupom musím povedať, že to nebol ničím výnimočný koncert, v porovnaní s ostatnými interpretmi.

Hneď potom nastúpila ako divá voda hardcorová mašina Guilt Trip z Manchesteru. Stačilo im raz hrabnúť do strún a na ploche sa spustil neskutočný bordel.

Moshpit sa roztiahol do slušných rozmerov a crowdsurferi lietali jeden za druhým. Pred tými klobúk dole, ako toto zvládajú 4 dni od rána do neskorého večera, tak ako každý rok.

Páni muzikanti mali ambíciu vytvoriť najväčší circle pit v histórii Brutalu, k čomu vyzývali aj organizátori na sociálnych sieťach. Neviem, či sa to nakoniec podarilo, no skutočne to bol nářez.

Guilt Trip pevnosť v Josefove totálne rozsekali a stačilo im na to 40 minút, v ich prípade to bolo presne akurát. Inak dosť im pomohol aj vynikajúci zvuk. Hutný a čistý. Gitarové riffy rezali, ako mali a breakdowny mali poriadny „punch“. V júni vydali Guilt Trip novú nahrávku Armour of Angels.

Čo-to z nej zaznelo, ale viac sa hralo z predošlej platne Severance.

Vrchol

Po takomto adrenalínovom sete bol čas osviežiť sa a pripraviť sa na Nevermore, ktorí patrili k najväčším ťahákom tohtoročného Brutalu. A nebudem dlho napínať, vyrovnali, možno až predčili moje nemalé očakávania.

Ja sám som ich so zosnulým Warrelom Daneom naživo bohužiaľ nezažil. Aspoň Warrela som videl sólovo v roku 2017 v Bratislave, kde v špeciálnom sete odohral komplet Dead Heart in a Dead World.

Preto správy o ich návrate potešili. Avšak som mal obavy, ako to celé vypáli. Gitarista Jeff Loomis a bubeník Van Williams sa totiž vybrali cestou konkurzu. Samozrejme, vyšlo im to perfektne.

Nový spevák Berzan Önen z Turecka už pred piatimi rokmi dával na Youtube svoje covery Nevermore, je pre nich darom z nebies. Hlas má až neuveriteľne blízko Warrelovmu, zároveň si zachováva vlastnú tvár a identitu.

Jeho prejav je naživo skoro bezchybný a hlavne sakramentsky precítený. Tento spolok miluje a ich hudba preňho znamená naozaj veľa. John Bush teda prepáči – titul najlepšieho speváka festivalu ide tento rok Berzanovi.

Ani ďalší dvaja noví členovia nie sú do počtu. Basák Semir Özerkan, zhodou okolností takisto z Turecka ako Berzan, a len 23-ročný gitarista Jack Cattoi spolu s božským Jeffom Loomisom predvádzali také fenomenálne inštrumentálne výkony, až som niekedy len krútil hlavou, čoho sú schopní.

Suma sumárum, toto bol podľa mňa absolútny vrchol Brutal Assaultu, ak nie najlepší, a ukážka toho, ako má vyzerať comeback kapely bez kľúčových (bohužiaľ zosnulých) členov. Warrelovi bola venovaná skladba The Heart Collector.

Po predčasnom vrchole prišla na rad rýchla večera a občerstvenie. Na hlavných pódiách program pokračoval ďalšími 4 veľkými menami. Teploty takisto vyleteli na maximum. Bolo hnusne teplo, takže aj keď som pivár, dal som radšej prednosť čistej vode a nealku všeobecne.

Výber je fajn, od niekoľkých nealko pív, cez minerálky až po kofolu a malinovku. A novinkou tohto roku bola aj chmeľová voda označená ako Hop2O. Skvelá osviežujúca záležitosť. Bodaj by to tak ostalo.

Ďalší v poradí boli deathcoristi Fit For An Autopsy. Predviedli fajn vystúpenie. Ľudia sa bavili, samozrejme sa bláznili v moshpitoch. Pre mňa osobne to bol taký štandard. Ak by som to chcel vyjadriť číselne, tak by to bolo takých 7/10.

Pochváliť treba gitaristov. Strihli aj pekné sóla, čo v žánri deathcore vôbec nie je pravidlom. Zato spevák bol zrejme trochu unavený, keďže si v jeden moment pomýlil Brutal Assault s festivalom Bloodstock v Anglicku, kde hrali na ďalší deň 🙂

Chápem, hrať skoro každý deň v inej krajine nie je sranda.

Nasledovali americkí modernisti Periphery, ktorí sa do Českej republiky vrátili po viac ako 10 rokoch. Myslel som, že ich mix progresívneho metalu, djentu a metalcoru priláka na plochu viac ľudí. Nebolo ich síce málo, ale ja som určite čakal väčšiu návštevu.

Hoci nie sú mojou šálkou čaju, uznávam — ich set mal riadny drajv a ťah na bránu.

K tomu aj dobrý zvuk – tak bolo počas celého Assaultu (v minulosti to nebolo pravidlo). Neviem, čo sa zmenilo, keďže väčšina kapiel má svojho zvukára. Snáď to tak ostane naďalej.

Ak Fit For An Autopsy dostali pomerne obstojný hrací čas, tak ten Municipal Waste bol priam luxusný. Popravde, toto rozhodnutie stále nechápem, dať takúto kapelu na večer a za tmy, to mi hlava neberie.

Kvôli logistike kapiel je náročné zostaviť program takéhoto podujatia, no mohli hrať v skoršom slote.

Navyše im nadelili 65 minút (Nevermore len 55), pričom majú strašne krátke pesničky, väčšinou maximálne trojminútové. Zahrali spolu 21 songov a aj tak skončili o 10 minút skôr.

Sami ,,Municipals“ boli zaskočení. Uviedli, že toto je jeden z prvých festivalov, kde hrajú za tmy. Pravdepodobne ich to aj trošku vyhecovalo. Pretože aj napriek mojim výhradám bol ich koncert super thrashovou párty a skvelou zábavou.

Neskôr si aj začali doberať Guilt Trip a chceli od fanúšikov, aby im ukázali, čo to je pravý thrashový circle pit 😀 Tí poslúchli a poriadne to roztočili.

Či bol ten na Municipal Waste väčší ako na Guilt Trip, netrúfam si povedať — zbesilejší bol určite. 😀

Záver

Presne po 11 rokoch sa do pevnosti a do Česka vrátili Triptykon. Formácia vedená legendárnym Thomasom Gabrielom Fischerom alias Tomom G. Warriorom (Celtic Frost, Hellhammer) vystupuje naozaj už len sporadicky.

Aj tento rok by sa dali ich akcie spočítať na prstoch jednej ruky. Medzi nich patril aj Josefov. Aj keď Toma zažil za ten čas Brutal Assault dvakrát s projektom Triumph of Death a tvorbou Hellhammer.

Triptykon začali zhurta dvojicou vypaľovačiek od Celtic Frost Circle of the Tyrants a Into the Crypts of Rays. Ku koncu sa ešte načrelo do albumu Monotheist od Celtic Frost.

Došlo aj na originálnu tvorbu Triptykonu. Zazneli Goetia, Demon Pact a Aurorae. To už bolo také zádumčivé, atmosférické a snové. Na večer ideálne, no mňa v týchto momentoch skolila únava a už som nevydržal stáť na ploche a radšej si išiel sadnúť za roh. Škoda, ale aj odtiaľ sa to počúvalo dobre.

Ako poznamenal sám Tom, je stále nažive a my sa ho nie a nie zbaviť 🙂 Nepohneval by som sa za skorší návrat do pevnosti, toto bol skvelý koncert Triptykonu.

Prvý deň Brutal Assaultu bol pre mňa už za mnou, po krátkom spánku predošlú noc som naberal sily na ďalšie tri nabité dni.

Pokračovanie