Martin Uherčík, Mišo Kovalčík, Igor Fudra, Milan ,,Doktor“ Jakubík – spomienky na obdobie komunizmu

komunizmus v čssr
Pred rokom 1989 to mali hudobníci ťažké, obzvlášť tí rockoví a metaloví. Dokonca mnohým muzikantom sa podarilo vyfasovať nejaký ten zákaz. Ak ste chceli rozbehnúť takúto kapelu, museli ste sa vysporiadať s mnohými problémami. Tie najvýraznejšie boli hlavne tzv. prehrávky 1 a často aj povinnosť (štýlom dobrovoľne-nasilu) vystúpiť na tzv. Festivale Politickej Piesne 2 a samozrejme aj všemocná cenzúra textov.

Ako na obdobie komunizmu spomínajú 4 slovenskí muzikanti?

Deres Martin Uhercik Martin Uherčík (Dereš, ex-Tublatanka)

 Nazdar. Porozprávaj, ako to vyzeralo, keď kapela začínala za min režimu?

Martin Uherčík: Čauko! Pokiaľ kapela chcela niečo viac, ako brnkať v garáži a robiť svoju produkciu na trochu vyššej úrovni, ale stále na amatérskej úrovni, tak musela mať zriaďovateľa.

Ideálne nejaký klub SZM v podniku. To sa Derešu podarilo a pred revolúciou sme odohrali okolo 100 koncertov.

Takže administratívne sa to dalo aj keď ideálne to musela zastrešiť socialistická organizácia.

Čo sa týka vybavenia kapiel, tak to bolo oproti súčasnosti totálne úbohé.

Dostať sa k poriadnym kvalitným nástrojom a aparátom bolo komplikované a podľa toho aj väčšina amatérskej scény vyzerala.

Rocková kapela a kúzelník

Mladší ľudia si to nevedia v súčasnosti predstaviť – skús porozprávať o veciach, ako boli prehrávky, poprípade festival politickej piesne.

Martin Uherčík: Čo sa týka prehrávok, tak tých som sa zúčastnil raz s kapelou, ktorú sme mali s bratom Pecim.

Nikdy nezabudnem na komunistického kúzelníka (áno, kúzelník rozhodoval o budúcnosti hudobníkov), ktorý to tam viedol a bol arogantný, pretože sme boli rocková kapela.

Takže pre predstavu, ak ste chceli profesionálne vystupovať ako rocková kapela pred 89-tym, tak vám to musel schváliť socialistický kúzelník.

No a vtedy nám znížili hodnotenie aj preto, lebo sme nezahrali dobre sambu a nezodpovedali sme dostatočne na otázky, ako vznikol heavy metal a na čo je potrebný. 😉 ….

Ale ja nie som ten správny pre texty o Slovkoncerte, nakoľko ja som sa hudbou vlastne skoro nikdy neživil 😉

Načo si kapela musela dávať pozor pri koncerte pred rokom 1989?

Martin Uherčík: Bola celkom tvrdá cenzúra textov. Keď sme sa napr. zúčastnili SFPP v Martine a vďaka diváckemu hlasovaniu sme postúpili až do celoštátneho kola, tak sme museli upravovať texty, aby komunistickí kontrolóri vykázali činnosť. A tam napr. pán Martin Sarvaš musel upraviť text Zlatý vek v súlade so správnym smerovaním socialistickej kultúry.

Zažili ste aj nejaké iné nepríjemnosti?

Martin Uherčík: Pravidelne sme dostávali po koncertoch prípisy o nevhodnom vystupovaní, oblečení a pod. Tieto hlásenia musela potom kapela vysvetľovať a zaručovať sa, že nasledujúce koncerty budú v duchu socialistickej kultúry a pod.

Čiže buzerácia, ktorú si dnes ťažko predstaviť.

Keď sme natáčali prvé klipy pre ČSTV, tak samozrejme prebiehala kontrola náramkov, tenisiek a celkovo oblečenia, ale toto sa ku koncu 80 rokov uvoľňovalo a neskoršie klipy v Triangli sme už mohli hrať aj v teniskách a so šatkami 😉

Čo si myslíš o tom, že v súčasnosti aj medzi rockermi a metalistami nájdeme ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy z pred r. 1989?

Martin Uherčík: Ľudí, ktorí prežívajú nostalgiu k socializmu nenájdeš iba medzi rockermi, ale naprieč celým národom. Je to krátka pamäť a u niektorých aj nostalgia k socialistickej “rovnosti”, kde všetci mali rovnaké nahovno podmienky bez ohľadu na svoj výkon, takže aj nulová činnosť im zabezpečila istú úroveň bytia.

Youtube ukážka:

Linky:
http://www.deres.sk/
https://www.facebook.com/deresband/?fref=ts

Mišo KovalčikkMišo Kovalčík (ex-Metalinda, ex-Kobra, ex-Beáta Dubasová, Peter Nagy)

Čauko Mišo. Porozprávaj, aké to bolo  zakladať kapelu pred rokom 1989.

Mišo Kovalčík: Zdravím! Založiť kapelu pred revolúciou sa dalo hocikde na škole alebo v takej klubovni, alebo ste sa schádzali v garážach… To bolo šecko fajn.

Akurát bol veľký problém na čo a cez čo hrať. To, čo sa predávalo v obchodoch, tie gitary typu Diamant, Jolana, to bolo akože celkom peklo.

Plus normálne struny, tie sa takmer nedali kúpiť. Kolegovia si pamätali, že používali na gitaru struny z banja. Tie struny, čo sa predávali na gitaru, boli akože pekelné. Myslím československej výroby.

A kto chcel niečo solídnejšie?

Mišo Kovalčík: Treba si predstaviť, žeby ste dnes dali za gitaru povedzme taký stredný ročný plat, čo by bolo nejakých 10 000 eúr. Takže tí ľudia, čo niečo také mali, tak to bolo buď vďaka tomu, že im na to prispeli rodičia alebo mali niekoho v zahraničí, poprípade si na to zarobili nejakou úplne krvavou brigádou.

Čo ty a také fajnoty, ako napr. prehrávky?

Mišo Kovalčík: Samozrejme super vec bola, že sa robili nejaké také prehrávky. Boli amatérske a profi. Na to, aby ste niekde mohli hrať, museli ste mať nejakú triedu. Takže to znamená, že tam sedela taká komisia, ktorá pozerala na to, čo hráte, ako hráte.

Jasné, nejaká úroveň tam musela byť, ale oni tak trošku sledovali, čo je to za muziku. Keď to len trochu vybočovalo, že sa to snažilo byť nejaký hard rock alebo metal, tak už dvihli obočie a vypytovali sa na debilné otázky z dejín marxizmu-leninizmu. To isté sa týkalo profi prehrávok.

Jedna vec bola hranie a druhá, že sa vás išli pýtať na nejaké dátumy – napr. Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Keď sme hrali s Beátou Dubasovou, tiež sme museli isť na prehrávky a keď došli tieto otázky, vtedy sa nás zastala Marcela Laiferová. Povedala komisii, že tí chlapci chodia na vysokú školu a ich sa to nemusíte pýtať. My sme z toho vyviazli celkom v pohode.

Zažil si aj tzv. Festival Politickej Piesne?

Mišo Kovalčík: Festival politickej piesne? To bola paráda, lebo tam všetci boli úplne na tŕní, že či sa nejaký funkcionár zo SZM nepozrie krivo, kto je ako oblečený.

Ja som to presne zažil, lebo sme tam hrali s Beátou Dubasovou a ja som mal nejaké svoje, čo som si myslel, že hmm koncertný odev. A keď ma zbadal režisér, ten úplne že hysterčil, že jak si to môžem dovoliť na tak dôležitom politickom podujatí v takomto oblečení.

Mali sme to šťastie, že kolega klávesista práve dorazil zo skúšky na architektúre a mal so sebou oblek. Tak som si musel dať ten oblek a v ňom hrať, pretože by nám spokojne zakázali vystupovať. Takže takýchto veci bolo neúrekom.

Vtedy, keď ste došli do televízie a to nieže dlhé vlasy. To boli také, že jemne polodlhé vlasy. Už toto znamenalo, že režisér poslal nejakú maskérku, že ,,môžem vám to tu nejak zopnúť dozadu s nejakými sponkami“? Akože dneska by sa všetci úplne z toho posrali, kebyže niekto mal takéto požiadavky.

Čo bolo vtedy dôležité, oni si v prvom slede strážili hlavne, o čom sú texty. Samozrejme, veľmi sa báli toho, že tam budú nejaké narážky na politický systém, že tie texty budú nejakým spôsobom naladené ironicky, uštipačne alebo nebodaj kriticky.

Ale to sa vždycky darilo tam prepašovať. Lebo oni boli takí hlúpi, že veľa z tých vecí nepochopili. Takže keď spieval Ventil RG a ďalšie kapely, tak oni nepochopili, že tam sú narážky, ktoré sú ale ukryté.

Takže tie texty boli vtedy prvoradé. V druhom rade bola tá muzika. Akonáhle niečo zaváňalo hard rockom a metalom alebo punkom, tak to bolo pre nich celkom ťažko zvládnuteľné. Ale potom to nejak vždycky šlo.

Faktom je, že vtedy vždy ta muzika bola nejakou formou revolty a bola nejak viac na očiach. Dnes je to každému šum a fuk.

Tej zábavy a kultúrneho vyžitia je dnes také množstvo, že nikoho nenapadne, tobôž nie politickú stranu, aby si cez toto riešila nejaké mindráky. Takže v tom je ta doba iná a na jednu stranu je to možnože ľahšie, plus-mínus môžu spievať o čom chcú a možno na druhú stranu ťažšie, aby sa našla téma že o čom? Aby to bolo naozaj k veci.

Ilustračné video:

Čo si myslíš o tom, že v súčasnosti aj medzi rockermi a metalistami nájdeme ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy z pred r. 1989?

Mišo Kovalčík: Myslím že je to hlavne kvôli tomu, že každému sa to spája s mladosťou. Jasne, že z toho pohľadu ti to pripadá akési znesiteľnejšie. A hlavne vtedy to boli časy, keď zahraničné kapely tu hrávali úplne minimálne. Fakt je, že vtedy sa koncertovalo omnoho častejšie.

Úroveň služieb

Si pamätám, že vtedy sme hrali aj 20krát do mesiaca, čo dnes si asi neviete predstaviť. Takže z tohto hľadiska to vyzeralo super a na tie šialenosti si nechcem ani pamätať, že sme si museli od niekoho požičať aparát, sami sme si to postavili, nazvučili, potom sme zahrali koncert. Dohrali úplne zničení a potom zistíte, že po 22-hej večer sa nemáte absolútne kde najesť.

Šanca bola, že ak bol nejaký hotel, tak vám tam dali arašidy. Pumpy boli 5 a pol pumpy na celom Slovensku. Kdežeby tam bol nejaký tovar. To bolo dosť šialené, ale asi to patrilo k tomu času.

Ja teda nejaké ilúzie o socializme vôbec nemám. Nemyslím si, že vtedy sa nejaké veci diali preto, že tu bol socík, ale aj napriek nemu. Proste ľudia si vtedy vedeli svoj diel slobody nejak tak opatrne a potajomky nájsť a žiť si ten život nejakým spôsobom.

A komouši to nejak tolerovali. Pokiaľ človek sa nejak politicky neprejavoval a navonok držal hubu a krok, s tým boli ako tak v pohode a nechali nás tak trošku žiť. Takže nemám ilúzie a nespomínam, že aké to boli staré a zlaté časy. To určite nie. Bola to skrátka naša mladosť a to tomu dáva nejaký ten punc inej kvality.

Takže ak niekto z mojich kolegov má pocit, že toto bolo nejaké zázračné obdobie, tak sa obávam, že iba si nechce pamätať, aké to bolo naozaj.

Pozitívne momenty 

Ale zas musím povedať, že v tom čase sa udiali veci, ktoré boli pre mňa osobné formujúce a zásadné. Trebárs nebol som si istý, či chcem byť gitarista alebo hudobník, ale povedzme že hudba ma bavila strašne.

V tom čase kolovala od nejakých 80tych rokov Straka v Hrsti, teda Pražský výber. Čo bolo vtedy úplne UFO na vtedajšie časy. Aj tým textovým dadaizmom, ktorý si ľudia vykladali po svojom, aj tou geniálnou muzikálnosťou a inštrumentálnymi schopnosťami. Takisto objavila sa Tublatanka, proste naozajstný reálny hard rock na Slovensku, tak sme všetci čumeli.

A pochopiteľne Demikát. Pre mňa toto bolo úplne zjavenie.

Keď som šiel do nejakého klubu vysokoškolského a netušil som o čo ide. Niekto ma zavolal, že toto musím vidieť. Teda pozerám, že muzika, ktorú poznám z nahrávok anglických a amerických kapiel. Niečo smerom ako Led Zeppelin trebárs. Zrazu to hrá predo mnou pár metrov – Andrej Šeban a spol. Pre mňa to bola taká pecka medzi oči, že som si hovoril ,,fúha, tak toto ma zaujíma“.

Youtube ukážka:

Linky:
https://www.peternagy.sk/
https://www.facebook.com/PeterNagyOfficial/
https://www.instagram.com/peternagy_music/

Igor Fudra HematitIgor Fudra (Hematit)

Čauko. Ako spomínaš na svoje hudobné začiatky? Aké to bolo zakladať kapelu v tej dobe?

Igor Fudra: Ako si spomínam na hudobné začiatky kapely Hematit v čase, keď tu ešte vládol bývalý režim?

Bolo to v roku 1985. Spolu s basgitaristom Feďom Gašparíkom sme nahovorili na spoluprácu ďalšieho gitaristu Aleka Mala. Bubeníka sme našli prostredníctvom konkurzu. Vyhral ho a členom kapely sa stal Ďuso Petrus. Mimochodom, na konkurze bol aj bývalý primátor Banskej Bystrice Peter Gogola, to len na okraj. 🙂

Najväčší problém bol so spevákom. Onedlho sa ním stal Juraj Végh, ktorý o niekoľko rokov, ešte pred revolúciou, emigroval do USA. Teraz žije v Kanade.

Nahradil ho Roman Révai a bubeníka Ďusa vtedy iba 16-ročný talentovaný bubeník Ľubo Lichý. Takže zostava kapely Hematit sa ustálila: Igor Fudra – gitara, Alek Malo – gitara, Feďo Gašparík – basová gitara, Roman Révai – spev a bubeník Ľubo Lichý.

Za ktoré veci sa kapelám rozdávali zákazy?

Igor Fudra: Bolo to v prvom rade za texty. My sme mali to šťastie, že sme zákaz hrania nedostali, no z času na čas sme kvôli textom mali aj my problémy. Napr. na Festivale politickej piesne v Lučenci v roku 1988 alebo v období, keď sme cvičili s kapelou v Dome kultúry v Banskej Bystrici, prišli tam za vtedajším riaditeľom „eštebáci“ a pýtali sa na nás.

Mali sme šťastie, pretože sa riaditeľ údajne za nás zaručil, tak nás nechali na pokoji. Alebo neskôr, keď sme mali ísť nahrávať do bratislavského Opusu singel, tak nám „pridelili“ textára, ktorý skladby otextoval, takže vyšli na jedinom oficiálnom nosiči Hematitu pod názvom Dvojka zo správania a Slabý boxer. Našťastie, nie sú to až také zlé texty, ktoré by dehonestovali meno kapely.

Dlhé vlasy?

Igor Fudra: A problémy s dlhými vlasmi? To bola súčasť komunistického folklóru. Feďo myslím musel kvôli dlhým vlasom à la Steve Harris (basák z Iron Maiden) opustiť vysokú školu, no a my ostatní sme z času na čas mali kvôli vlasom tiež problémy, hlavne v škole.

Často som na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici tŕpol, kedy ma pošlú ostrihať sa alebo budem mať kvôli dlhším vlasom problémy na skúškach. Veď ako socialistický pedagóg som mal ísť podľa nich vzorom.

Na záver spomeniem iba jednu pikošku z vysokej školy

Jeden „komunisticky zanietený“ vyučujúci raz na prednáške vypustil z úst takúto hlášku: „Zo západu prišla medzi našich mladých ľudí škodlivá kapela, ktorá kazí našu mládež. Volá sa heavy metal.“

Úsmevné a zároveň smutné na tom bolo to, že heavy metal nebola kapela, ale hudobný smer. Čiže veľkí, „múdri páni komunisti“ si nedali ani toľko námahy, aby si zistili podstatu tohto hudobného štýlu. Z tohto pohľadu to bola veľmi komplikovaná doba.

Spomínaš aj na vtedajšiu ,,špecialitu“ – prehrávky?

Igor Fudra: My, ako kapela sme mali to šťastie, že sme robili prehrávky prostredníctvom nášho koncertu v Dome kultúry v Banskej Bystrici. Jednoducho porota prišla na náš koncert. Doteraz neviem, čo nám pomohlo či to bola naša hudobná výnimočnosť alebo zaúradoval náš vtedajší manažér Maroš Krajčovič, ktorý mal dobré kontakty a pracoval v kultúre, alebo zasiahla nejaká vyššia moc.

Prehrávky sme dostali a mohli sme koncertovať, čo sme patrične aj zužitkovali. Na druhej strane však z rozprávania nášho speváka Romana Révaia viem, že pre mnohé kapely to nebolo jednoduché, čo potvrdil z vlastnej skúsenosti z prehrávok s jeho kapelou v Dolnom Kubíne, kde pred pôsobením v Hematite spieval.

Čo si myslíš o tom, že v súčasnosti aj medzi rockermi a metalistami nájdeme ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy z pred roku 1989?

Igor Fudra: Napriek všetkým spomínaným problémom komunistického režimu sme sa nedali ani zastrašiť, ani znechutiť, pretože hudbu, ktorú sme hrali sme milovali a nielen to. Cítili sme nesmiernu podporu ľudí, ktorí chodili na naše koncerty, kvôli interpretačne aj autorsky kvalitnej hudbe, čo potvrdil svojho času, aj jeden renomovaný český hudobný publicista:

„Muzikanti Hematit-u byli na vysoké úrovni, takže posluchač nemusel mít obavy, že dostane jen příval decibelú.“

Mám pocit, že vtedajšia hudba bola poctivejšia, bolo viac živého hrania, do celkového zvuku kapiel ešte tak neprenikla elektronika ako v súčasnosti. Okrem toho, k osemdesiatym rokom 20. storočia mám aj ja, aj chalani z Hematit-u srdcový vzťah, bola to naša doba, metalová dekáda.

Ľudia chodili na koncerty, a keďže zakázané ovocie chutí najviac, tak to bolo vidieť aj na koncertoch. Tá doba sa už nezopakuje ani hudba tej doby. V tom je najväčší rozdiel medzi hudbou a kultúrou súčasnosti, že vzniká za úplne iných podmienok ako tomu bolo pred mnohými rokmi.

Editor MilanMilan ,,Doktor“ Jakubík (Editor)

Milan. Mladší ľudia si to nevedia v súčasnosti predstaviť, skús teda porozprávať o veciach ako boli prehrávky, poprípade festival politickej piesne.

Doktor: K prehrávkam ti moc nepoviem. Nikdy sme nemali ambíciu ísť na prehrávky, tým pádom sa nás tie veci okolo toho netýkali.

Editor vznikol v roku 1988, a ja som bol predtým len v jednej kapele, a to boli čisto garážové záležitosti. Aj to bolo len také pokračovanie fanúšikovského pobláznenia do hudby, ako logický krok nasledovania svojich vzorov.

Vďaka tomu, že situácia sa v spoločnosti menila, niekde v diaľke sa otvárala možnosť, že sa veci ešte viac uvoľnia a my sa dostaneme na pódium, prípadne niečo nahráme. Ale nejako extra sme s tým nepočítali. Robili sme to len pre vlastné potešenie a pre tých pár ľudí, čo chodili za nami do skúšobne.

My sme v tom systéme vyrastali, takže sme vedeli, čo je možné a čo nie. No vtedy sa veci menili a náš prvý koncert (16.11.1989) bol toho dôkazom. Rok, dva predtým by to bolo bez šance.

Takže, aby som to zhrnul, nás sa netýkali ani prehrávky ani zákazy, ani sme s tým nemali skúsenosti. Boli sme úplne mimo týchto vecí, hrali sme si pre seba.

Jediné, čo sme zažili bolo to, že pred prvým koncertom si vyžiadali dopredu texty a tým to skončilo. Nič im tam extra nevadilo.

Čo boli najväčšie problémy pre rockerov/metalistov pred rokom 1989?

Doktor: Riešili sme veci ako technika hry, aparáty atď.

Zohnať gitaru, zosilovač atď… bol obrovský problém. Taktiež dnes už nepochopiteľné veci, ako napríklad tvorba zvuku a ako vlastne hrať tie tvrdé riffy. Dnes nájdeš na youtube školenie, aké len chceš.  To bolo to, čo sme riešili.  Platňu kapely človek ako tak zohnal.

No pozrieť si video, kde si videl ako to vlastne hrajú – to bol v tej dobe celkom oriešok. Škoda, že nám nenapadlo si to vtedy odfotiť, lebo to, na čom sme hrali, to bola veľká sranda. Staré rádia, čo zadymili po prvom gitarovom tóne, atď…

Pamätáš aj ty osobne nejaké problémy?

Doktor: Oveľa viac, ako za členstvo v kapele sme si užili za socializmu za výzor. Mohol som byť hocikde, ale keď vošli policajti, už som vyberal doklady, lebo som vedel, že som pre nich  mimoriadne ľahký terč – vďaka oblečeniu 🙂

Vybíjaný opasok, dlhé vlasy, roztrhané rifle, metalové tričko, vybíjané náramky – to všetko ich dráždilo.

Zažil som niekoľko výsluchov, rany pelendrekom alebo len bežné strpčovanie života, ako vyzliecť sa do trenírok v krčme alebo fotenie kvôli nášivkám atď.

Kvôli kapele som bol na výsluchu, dosť nepríjemnom.

Zistilo sa, že vedľa miestnosti, kde sme skúšali bola nejaká vlámačka a samozrejme. Kto to mohol byť? No ti dlhovlasí, čo tu chodia. Našťastie to dopadlo bez následkov, keď chytili pravých zlodejov.

Čo si myslíš o tom, že v súčasnosti aj medzi rockermi a metalistami nájdeme ľudí, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy spred roku 1989?

Doktor: Čo sa týka spomínania, tak je to tak, že aj rád spomínam na tieto staré časy, ale nie preto, že socializmus, ale preto, že sme boli mladí a užívali sme si to. Hudba bola pre nás vtedy nielen zábava, ale aj postoj proti režimu.

Ale poviem ti, keď si teraz niekedy pozriem video zo starého koncertu mojich obľúbených kapiel a spomeniem si, že u nás bolo bez šance niečo takéto vidieť…tak ma serie, o čo všetko nás tie kurvy komunistické, a to iba v tejto oblasti okradli. Bolo toho samozrejme viac.

Youtube ukážka:

Linky:
https://www.facebook.com/kapelaeditor
http://bandzone.cz/editor
https://www.youtube.com/channel/UCe9GDhAYSIJK7l8ozIaD29Q
https://www.facebook.com/slovakmetalarmy/

Vysvetlivky

  1. Prehrávky boli vlastne skúšky pred komisiou. Kapely alebo umelci museli pred komisiou predviesť znalosti hudobnej teórie, znalosti zo spoločensko-politickej oblasti a predviesť svoje inštrumentálne schopnosti. Ta určila, či vlastne môžu vystupovať a za akú platovú triedu. Team (Paľo Habera, D. Antalík a spol) bola jednou z prvých kapiel, ktorá prestala hrať za honorár určený na prehrávkach a miesto toho sa na honorároch vždy dohodla s usporiadateľom (zdroj: Team 2012, D. Hevier a D. Hevier Jr.; ISBN 9788089552115).

  1. Séria festivalov, kde muzikanti vystupovaním ,,preukazovali lásku“ vládnucej komunistickej strane. Samotní komunisti boli takí „veľkorysí“, že umelcom dovolili hrať ,,politicky angažované piesne“ a ,,politicky neangažované piesne“. Na Slovensku sa vtedy konal v Martine.

Titulný obrázok: Nechranická, CC BY-SA 4.0, Wikimedia

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.