Accept, Unisonic, Masterplan + support (28. mája 2015; Amfiteáter Banská Bystrica)

28. mája agentúra EPG urobila radosť všetkým milovníkom poctivého heavy/power metalu nemeckej školy. Po dlhom predlhom čase banskobystrický amfík oživili legendárni Accept v novej zostave spolu s nemenej kvalitnými borcami Unisonic, Masterplan a supportom – Anstratus, Midnight Scream a Reds’Cool .

Po dlhej predlhej ceste z ďalekého východu sme na miesto určenia dorazili začiatkom piatej hodiny, čiže bohužiaľ prvých predskokanov, domácich thrasherov Anstratus sme nestihli. No tešili sme sa na nasledujúcich power/trasherov Midnight Scream. Čo sa týka vstupu, tak musím pochváliť pomerne rýchle vybavenie na vstupe (kde okrem nás vybavovali napríklad aj ľudí, ktorí si kúpu lístka nechali na poslednú chvíľu).

Prvé čo prekvapilo pri príchode do areálu, tak to bola pomerne vysoká účasť, na to že hral len druhý predskokan. Bohužiaľ s tým súviselo aj menej príjemne prekvapenie a to jeden stánok s občerstvením, čo bol asi najväčší nedostatok celého podujatia.

Midnighti odštartovali skladbou D.O.T. z posledného albáča Flammarion, z ktorého odznela väčšina songov (Unspeakable, Honeybadger, Pirates Dream). Len dve záverečné boli z predchádzajúcej fošne War Never Changes (konkrétne Fuga Mortis, Voice of Deception). Zaujalo ma celkom dobre nazvučenie, čo u predskokanov býva často problém. Ohľadom inštrumentálnych výkonov by som taktiež nemal žiadnu výhradu  a aj spevák Jaro Šajgalík zvládol svoju úlohu na výbornú. Chýbala mi však nejaká ta pódiová show. Chápem, že mali pomerne malo času a chceli predviesť toho čo najviac, k formáciám  podobného razenia pohyb na pódiu patrí.

msiz.

Ruská banda Reds’Cool bola pred koncertom pre mňa jednou veľkou neznámou. Patrili medzi príjemne prekvapenia večera. Produkovali starý dobrý old schol  hard rock/rock ´n´ roll a narozdiel od predchádzajúceho interpreta nezanedbávali ani pódiovú show. To bol podľa mňa jeden z dôvodov, prečo sa im v publiku podarilo rozprúdiť peknú zábavu. Zaujímavosťou je, že odznelo veľa piesní, ktoré ešte neboli vydané na žiadnom nosiči (príklad Dangerous one, The way I am)…

rediz

Pre Masterplan bola BB jediná zastávka v strednej a východnej Európe na tento rok. Hrali v trochu pozmenenej zostave. Keďže ich vystúpenie bolo dohodnuté na poslednú chvíľu, chýbal basák Jari Kainulainen a klávesak Axel Mackenrott. Nahradili ich Marthusov kolega s Titanicu – Milan Hanák  a Andrej Kutiš, ktorého poznáte z bratislavských Castaway. Samozrejmosťou boli bezchybné výkony všetkých muzikantov,  zvuk však nebol práve najideálnejší. V rámci setlistu dostal najväčší priestor rovnomenný debut z roku 2003 (Spirit Never Die, Enlighten Me, Crawling from Hell…). Škoda, že sa usporiadateľom nepodarilo presvedčiť Michaela Kiskeho aby si s nimi zaspieval Heroes.

masiz

Unisonicu som mal zmiešané pocity. Podobnú muziku síce mám rád, posledný album mi moc nesadol a netajím sa tým, že už spomenutý Michael Kiske mi nie je najsympatickejší po ľudskej stránke  (aj keď uznávam jeho spevácke kvality). Obával som sa aj ako bude vyzerať jeho komunikácia s fans. Po odznení niekoľko songov sa moje obavy rozplynuli. Michael nezabudol na pozdrav a aj nejaké vtipné hlášky. Kapele ako takej sa podarilo vytvoriť v publiku asi najväčšiu zábavu zo všetkých vystupujúcich a  písať o bezchybných výkonoch  celého muzikantského telesa by bolo asi pomyselným nosením dreva do lesa. Čo musím bohužiaľ opäť kritizovať, je nazvučenie. Týkalo sa to hlavne doprovodných vokálov, ktoré občas nebolo takmer vôbec počuť. Zamrzelo ma aj to, že k plánovanému spojeniu Unisonic a Rolanda Grapowa pri songoch z Helloweenu nakoniec nedošlo.

K svojmu bývalému pôsobisku sa Michael a Kai vrátili v podobe piesní March of Time (pri nej ostalo par ľudí smutných keďže Michael pri uvedení odmietol žiadosť o Ride the Sky 😀 ) a pre mňa už tak trochu obohraného hitu I Want Out. Potom ešte sa k nám ,,Unisonici“  s rovnomenným prídavkom. Som rád, že narozdiel od ich posledného vystúpenia kde som ich zahliadol, Rocku pod Kameňom 2014 v Snine nezabudli ani na záverečnú poklonu.

uniz

Krátko po pol jedenástej, prišiel rad na hlavnú hviezdu večera, nemeckú legendu Accept. Už pri ich prípravách bolo vidieť, že pôjde o niečo veľkolepé. Na pódium prišli s najväčšou aparatúrou.

Na úvod nám ponúkli vec z poslednej platne Blind Rage – Stampede. Bol som rád, že moje obavy o zvuk sa našťastie nenaplnili. Pekne bolo počuť každý nástroj a aj všetky spevy. Nechýbala ani masívna svetelná a dymová show. Mark síce s ľuďmi komunikoval pomenej, ale vďaka tomu čo predviedli mu samozrejme opúšťam. Drobná výhrada by  bola k publiku. Chápem, že už bol neskorý večer, no vzhľadom k ,,accepťackému“ nasedeniu som očakával väčšie ,,davové šialenstvo“.

So setlistu dostali hlavne priestor piesne z nosičov vydaných po ich comebacku v roku 2010 (Stampede, Stalingrad, No Shelter …) a došlo aj na klasiky (Midnight Mover, Princess of the Dawn…).

V rámci prídavku sme si vypočuli hitovku Metal Heart (kde nechýbalo spievanie publika pri melódii zo sóla), Teutonic Terror a páni sa s nami rozlúčili Balls to the Walls.

acceptiz

Úplným záverom môjho reportu by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí túto akciu zorganizovali a aj ľuďom, ktorí prišli v relatívne slušnom počte. A samozrejme aj fotografovi Stephenovi a kamošovi Marekovi za zapožičanie fotoaparátu 🙂

Foto galérie:

Midnight scream:

Reds’Cool:

Masterplan:

Unisonic:

Accept:

Areál a iné zábery:

Spoločné foto:

 

 

Pridaj komentár