Príbeh Paradise Lost a zrod gotického metalu

Paradise Lost vznikli v roku 1988 v Halifaxe (Veľká Británia, grófstvo West Yorkshire). Pôvodnú zostavu tvorili spevák Nick Holmes, gitaristi Greg Mackintosh a Aaron Aedy, basgitarista Steve Edmondson, a bubeník Matthew Archer.

Zrodenie temnoty (1988 – 1991)

Na začiatku išlo len o partiu tínedžerov, ktorej cieľom bolo spojiť pomalosť Black Sabbath s temnotou death metalu. Ešte pred svojou prvotinou vypustili do sveta demonahrávky – Paradise Lost, Frozen Illusion a Plains of Desolation. Tie zaujali vydavateľstvo Peaceville Records a to im krátko na to dalo šancu.

Debut Lost Paradise (1990) nahrali v Academy Music Studio. Obsahoval hutný, valivý death-doomový zvuk – temný, ťažký a surový, aký dovtedy metalová scéna nepoznala. Práve tu sa zrodil základ celého žánru.

O rok neskôr prišiel zlom – Gothic (1991) ich posunul do novej dimenzie. Pridali klávesy, ženský vokál a temnú atmosféru. Zrodil sa samotný gothic metal. V tom momente už Paradise Lost neboli len mladí doomeri z Halifaxu – stali sa kapelou, ktorá zmenila pravidlá.

Hľadanie rovnováhy: Peaceville končí, prichádza Music for Nations (1992 – 1995)

Po úspechu Gothic opustili Peaceville a podpísali zmluvu s Music for Nations. S novým labelom prišli aj nové ambície. Platňa Shades of God (1992) pridala jemnejšie pasáže, akustické momenty a jemný spev Nicka Holmesa. Singel As I Die sa stal prvým skutočným hitom – melancholickým, ale stále ťažkým.

O rok neskôr vychádza Icon (1993) – tu Holmes úplne opustil death metalový growl a prešiel na drsný, melodický prejav. Výsledok? Paradise Lost sa stali prístupnejšími pre širšie publikum. Po jeho nahratí však odišiel pôvodný bubeník Matthew Archer. Na jeho miesto nastúpil Lee Morris.

Nasleduje rok 1995 – a s ním legendárna nahrávka Draconian Times. Pre mnohých fanúšikov i samotnú formáciu ide o ich vrchol.

Greg Mackintosh o ňom raz povedal:

„Je to album, podľa ktorého sa posudzuje všetko, čo sme kedy spravili.“

Draconian Times vystrelil Paradise Lost do Top 20 britských aj nemeckých rebríčkov a navždy ich zapísal medzi lídrov gotického metalu.

Experimenty a elektronika (1997 – 2001)

Po štyroch rokoch neustáleho turné sa táto formácia rozhodla ,,otočiť list“. One Second (1997) znamenal prekvapivý obrat – temnota zostala, no pribudla elektronika a synth prvky inšpirované Depeche Mode.

Mnohí metalisti krútili hlavou, no severná Európa reagovala opačne. V Nemecku, Švédsku a Fínsku sa dostal do Top 10. Host (1999), vydaný už pod EMI Electrola, šiel ešte ďalej – Paradise Lost tu pôsobili skôr ako melancholická synthpopová kapela než metalová.

Obyvateľom Británie sa to príliš nepáčilo, ale Nemecko im dalo jasne najavo uznanie – štvrté miesto v rebríčku, najvyššie v ich dovtedajšej kariére. Believe in Nothing (2001) bol kompromis – viac rocku, menej experimentov, no aj menej slobody.

Label tlačil na kapelu a Greg Mackintosh neskôr priznal:

„Pre mňa ten počin prakticky neexistuje.“

Návrat ku koreňom (2002 – 2005)

V roku 2002 podpísali Paradise Lost zmluvu s GUN Records a s producentom Rhysom Fulberom začali opäť pritvrdzovať. Výsledkom bol Symbol of Life (2002) – temný, moderný a opäť metalový. Objavili sa na ňom aj hostia ako Devin Townsend či Lee Dorrian (Cathedral).

Počas nahrávania odišiel bubeník Lee Morris, nahradil ho Jeff Singer. O tri roky neskôr vychádza rovnomenný počin Paradise Lost (2005), posledný z ich „návratovej trilógie“. Ťažké riffy, gotická atmosféra a pocit, že opäť našli svoju tvár.

Obnova gotického ducha (2006 – 2012)

Po návrate k metalovému zvuku sa Paradise Lost upísali vydavateľstvu Century Media a v roku 2007 vydali nahrávku In Requiem. Zvukovo išlo o návrat ku gotickej temnote, avšak s modernou produkciou a silou. Fanynky a fandovia si ho okamžite zamilovali.

Predchádzal mu singel The Enemy a dokumentárne DVD Over the Madness. To ukázalo, aký hlboký odtlačok zanechali Paradise Lost na gotickej scéne.

V roku 2009 vyšiel Faith Divides Us – Death Unites Us. Producentský dohľad nad jeho vznikom mal Jens Bogren. Na bicie už hral Adrian Erlandsson (ex-Cradle of Filth, At the Gates).

Išlo o návrat k doom/death zvuku a pripomenul ich korene. O tri roky neskôr prichádza Tragic Idol (2012), nahratý v Chapel Studios. Tento počin pokračoval v melancholickej línii predošlého diela – no s ešte väčšou eleganciou a smútkom.

Neskôr v rozhovore pre slovenský Rock Hard Nick na otázku ,,Kde sa vzala túžba oprášiť tento oldschoolový sound?“ odpovedal:

,,No naozaj sme sa o to nejako príliš nesnažili, nerozmýšľali sme nad tým, že ,,poďme spraviť album ako Shades Of God.“ Možno sme si skôr chceli zaposmínať na niektoré kapely, ktoré máme radi a ktoré sme počúvali v 80. rokoch a začiatkom 90. rokov. Rozhodne to nebolo o tom, aby sme kopírovali niektorý z našich starých albumov. Chceli sme sa zase posunúť ďalej….“

Paradise Lost tu zneli ako kapela, ktorá už nepotrebuje dokazovať nič – iba byť sama sebou. Rok nato vydali kompiláciu Tragic Illusion 25. V nej spojili nové piesne so znovu nahratými klasikami.

Akoby uzatvárali prvú veľkú kapitolu svojej kariéry.

Zrelosť a kontinuita (2015 – 2020)

Po 25 rokoch na scéne sa začala nová éra Paradise Lost. S The Plague Within (2015), nahratom v londýnskych Orgone Studios, sa vrátili k death/doomovým koreňom.

Holmes vtedy povedal:

„Niektoré songy by pokojne mohli vzniknúť v roku 1989.“

Fanúšikovia to okamžite pochopili – The Plague Within bol ich najlepšie prijatý počin od čias Draconian Times. Nasledovala Medusa (2017) – ich doposiaľ najpomalšia, najdoomovejšia a najťažšia nahrávka.

Holmes ju opísal ako:

„Najťažší album, aký sme kedy spravili.“

Znie to ako klišé, ale pri Meduse to bola čistá pravda – pomalé riffy, melanchólia a apokalyptická atmosféra. Rok 2018 priniesol 30. výročie kapely – špeciálne koncerty po celej Európe, vrátane návratu do rodného Halifaxu. Paradise Lost si pripili na tri dekády temnoty.

V máji 2020 vyšiel Obsidian pod hlavičkou Nuclear Blast Records. Znel ako mozaika všetkého, čím táto formácia kedy bola – pomalé, smutné aj rýchlejšie skladby.

Kvôli pandémii COVID-19 nahrali aj živák At the Mill (2021) – intímny koncert bez publika, no s o to väčšou emóciou.

Zmeny v zostave a nové smerovanie (2022 – 2024)

Rok 2022 priniesol ďalšiu zmenu – bubeník Waltteri Väyrynen odišiel a nahradil ho Guido Montanarini, známy aj z Mackintoshovho projektu Strigoi. Krátko na to sa Holmes a Mackintosh pustili do vedľajšieho projektu Host, kde znovu objavovali temné synthpopové vody na spôsob Host (1999).

Debut IX vyšiel vo februári 2023 a ukázal, že títo dvaja sa neboja experimentovať ani po desaťročiach. Na jar 2023 sa Montanarini stal oficiálnym členom Paradise Lost a kapela začala pracovať na novom materiáli.

Samotný Holmes v rozhovore pre portugalské Metal Global povedal:

„Máme pár nových piesní, ešte ich prechádzame. Dúfam, že budúci rok napíšeme celý album.“

Fanúšikovia tušili, že niečo veľké sa chystá.

ASCENSION (2025): KATEDRÁLA MIZÉRIE

Pred vydaním novej nahrávky sa zostava opäť otriasla – v máji 2025 po osobných nezhodách odišiel bubeník Guido Montanarini. Vrátil sa Jeff Singer, známy z ich 2000-tych rokov. A 19. septembra 2025 vydali 17. platňu – Ascension. Piesne začali tvoriť ešte pred pandémiou COVID-19 a po nej sa k tomu vrátili.

Nahratý bol v Black Planet Studios v East Yorkshire a švédskych NBS a Wasteland Studios pod producentskou taktovkou Grega Mackintosha.

Desať kúskov, ktoré znejú ako destilát 35-ročnej cesty Paradise Lost. Úvodná Serpent on the Cross spája doomový riff s majestátnym metalovým zvukom, Silence Like the Grave rozoberá nezmyselnosť vojen a Lay a Wreath Upon the World sa mení z tichého smútku na monumentálne finále.

Nahrávku uzatvára klavírna balada The Precipice – pokoj po búrke, posledný nádych pred tichom.

Nick Holmes vysvetľuje názov jednoducho:

„Ascension znamená stúpanie – do lepšieho miesta, duchovne alebo osobne. Po tých rokoch je to naša cesta von z mizérie.“

Texty sa opäť točia okolo smrti, vnútornej bolesti a hľadania zmyslu – no tentoraz s nádychom zmierenia.

Holmes s úsmevom dodal:

„Po 35 rokoch robíme hudbu tak, ako sa nám páči. Ak sa nám skladba páči, zostane. Tak to bolo od začiatku.“

ZÁVER: DEDIČSTVO TEMNOTY

Od roku 1988 predali Paradise Lost viac než dva milióny nahrávok a ovplyvnili celé generácie – od My Dying Bride a Anathemy až po HIM, Nightwish, Moonspell či Katatonii. Ich hudba sa menila – od death-doomu cez gotickú majestátnosť až po elektronické experimenty – no podstata zostala rovnaká: melanchólia, hĺbka, pravdivosť.

S Ascension uzatvárajú ďalšiu kapitolu. Ich hudba je stále ponurá, ale krásna.

A ako Nick Holmes s typickou dávkou suchého humoru hovorí:

„Mizerná hudba je vždy tá najpríjemnejšia….“

Nick o spolupráci s Gregom Mackintoshom:

2. ,,…Vždy sa snažíme nájsť chodníčky, po ktorých môžeme kráčať spoločne. Vždy keď sa to podarí, je to úžasné a užívame si vzájomnú kreatívnu silu. Ale ako som povedal, nie je to jednoduché. Ak by to bolo jednoduché, mnoho kapiel by tu bolo dvadsať rokov a kapelu by robil naozaj každý. Kreatívni ľudia majú častokrát komplikovanejšie egá a duše, a preto nie je jednoduché udržať kapelu pokope tak dlho. Vyžaduje si to mnoho času, tolerancie a kompromisov.“

O inšpirácii a motivácii pre tvorbu novej hudby:

3. „Milujeme to a máme z toho rovnaký zážitok ako keď sme boli deti. Je to presne to isté. A pokiaľ nás to baví a ľudia to chcú počúvať, budeme v tom pokračovať, pokiaľ to bude možné. A to platí pre každú kapelu, ktorá je na scéne tak dlho ako my. Stále z toho máte rovnaký zážitok ako na začiatku, myslím.“

Diskografia

Lost Paradise (1990)
Gothic (1991)
Shades of God (1992)
Icon (1993)
Draconian Times (1995)
One Second (1997)
Host (1999)
Believe in Nothing (2001)
Symbol of Life (2002)
Paradise Lost (2005)
In Requiem (2007)
Faith Divides Us – Death Unites Us (2009)
Tragic Idol (2012)
The Plague Within (2015)
Medusa (2017)
Obsidian (2020)
Ascension (2025)

Poznámka: V roku 2023 vyšiel aj knižný príbeh Paradise Lost v českom preklade.

Citáty:

1., 2.: RockHard máj-jún 2012
3. https://lnk.sk/adfn0

Linky:
http://www.paradiselost.co.uk/
https://www.facebook.com/paradiselostofficial/?fref=ts
https://www.instagram.com/officialparadiselost/
https://paradiselostofficial.bandcamp.com/

Obrazok: By Stefan Bollmann, Attribution, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=134282468

Králi melanchólie: Príbeh Paradise Lost a zrod gotického metalu

Zrodenie temnoty (1988 – 1991)